Menu

Mimoškolské aktivity

 

 


2019/2020


Milí žiaci,

náš spoločne prežitý čas v škole vám chceme spríjemniť rozmanitou literárnou tvorbou. Prečítajte si práce našich talentovaných žiakov,  ktorí nám prostredníctvom vlastnej tvorby dovolia nahliadnuť do svojich duší. Tak si užite čítanie a ak budete chcieť prispieť svojím umeleckým výtvorom, budeme radi.

 

Tieto úvahy vznikli na hodine SJL. Sú zamysleniami sa nad hodnotami v živote, ktoré by nemali byť len slovami – láska, mladosť, krása, šťastie, radosť, vernosť, pokora,...

 

Čo je mladosť? Pre niekoho možno prvé lásky, začiatky nerozlučných priateľstiev, prekvapenie samého seba svojou vlastnou tvrdohlavosťou, prvé skúšky zodpovednosti... Niektorí ľudia prežívajú aj takzvanú „druhú mladosť“, a to paradoxne až v druhej polovici života, keď sú už na dôchodku. Užívajú si voľný čas, cestujú, snažia sa dohnať to, čoho sa kvôli tej „prvej“ mladosti vzdali, napríklad kvôli práci. 

Myslím, že mladosť je široký pojem, možno aj preto máme často pocit, že nám ostane naveky - nemá určenú presnú hranicu, kedy ju nadobudneme a kedy nás opustí. Sú ľudia, z ktorých srší energia dieťaťa aj napriek šedivým pramienkom vlasov. Sú tu ,naopak, aj ľudia, ktorí sú navonok mladí a svieži, no vo vnútri na svoj vek neprimerane unavení, vyčerpaní a znudení vlastným životom. Tu so dospela k teórii, že mladosť je relatívna, je to len pocit, ktorý sa dá ovládať hlavou alebo životným štýlom.

Vraj život je ako chlieb, pretože čím menej ho máme, tým viac si ho vážime. Možno práve toto je riešenie. Myslím, že ak by sme žili viac v láske, tolerancii a pokore, no zároveň každý deň tak, ako keby to bol náš posledný deň, možno by sme zabránili aj vojnám. To by bolo krásne, ale sami vieme, že je to vlastne nereálne. Reálnejší výsledok by mohol byť ten, aby sme náš život žili a nie len prežili.

autorka: Tatiana Šuriková, III. A

Pri slove láska možno niekomu napadne meno spriaznenej duše. A možno sa niekomu vynorí spomienka na niečo, čo nebolo nikdy naplnené...

S láskou si spájam mladosť. Každý, kto je mladý, chce ľúbiť a byť ľúbený, veď láska sa s nami narodí a žije počas nášho života. Poznám mladé páry, ktoré si sľubujú vernosť a úprimnosť. No myslia to naozaj tak? Mnohí z nás majú pocit, že ľúbiť niekoho je ľahké. Ani sa nečudujem. Každý z nás má rád rozprávky a šťastné konce.

Láska však vie byť aj neopätovaná, tragická, krátka, zabudnutá či zmätená. Nebude vždy taká, akú ju chceme. Preto je jedinečná a zároveň sebecká, že sa s nami takto zahráva. Preto si budujme aj lásku k tomu, čo robíme. Ľúbme našu prácu a naše koníčky, aby sme mohli vidieť lásku každý deň. Zasväťme pokore a čistote svoju myseľ a srdce, vtedy môžeme bez zábran lásku vrúcne privítať.

Láska. Také krátke a zároveň dlhé slovo. Koho prídeš navštíviť nabudúce?

autorka: Nina Gregorová, III. A

 

Hovorí sa, že láska je tým najsilnejším putom. Je všemocná čarodejka, ktorá ovplyvňuje naše správanie a postoj k iným ľuďom. Všetci pociťujeme, že dnešná doba je zložitá, ľudia sú vystresovaní a uponáhľaní. Môže sa za takýchto podmienok rozvíjať a udržiavať láska v nás? Ale určite. Veď aj v tých najťažších dobách sa rodili deti, ktoré matky ľúbili a starali sa o ďalšiu generáciu mladého pokolenia. Aj v dnešnej dobe, častokrát v ťažkých časoch, vie partner podržať partnerku, lebo mu tak diktuje zákon lásky.

Na uliciach stretávame mladých ľudí, ktorým z očí žiari plameň lásky. Láska je večná inšpirátorka. Je námetom tých najkrajších umeleckých diel: výtvarných, literárnych, hudobných,.... Ale láska nie je vždy len zdrojom šťastia. Láska neopätovaná je veľmi bolestivá a človek ju prežíva veľmi ťažko. Láska sa spája s túžbou vlastniť, potom nastupuje žiarlivosť a partnerská nedôvera. Láska bola príčinou mnohých sporov a vojen. V týchto prípadoch sa nedá povedať, že láska je povznášajúcim citom.

Láska je v mojom živote veľmi dôležitá. Láska mojich rodičov je pre mňa svetlom, ktoré nikdy neprestane žiariť. Okrem lásky k svojim najbližším a priateľom vo mne rezonuje láska k zvieratám, k prírode, k hudbe,...Tieto lásky mi umožňujú prežívať vnútorný pokoj a sú nevyčerpateľné.

Naozaj si myslím, že láska je pre nás v živote nevyhnutnosťou.  Je taká potrebná ako voda, vzduch či potrava. Láska je vzťah, ktorý musí dávať, nielen brať. Vtedy je v rovnováhe, ako všetko v prírode. Naozaj je schopná preniesť aj tie hory.

autorka: Monika Jarošová, III. A

 

Láska, mladosť, vernosť, úprimnosť, krása, čistota, pokora,... Hoci by sme na tieto hodnoty nemali zabúdať, opak je pravdou. Žijeme v dobe, kedy dodržiavanie morálnych zásad je skôr na posmech. Naši starí rodičia sa takisto stretávali s tým, čo je to oklamať a okradnúť, no mám pocit, že pre nás  je to takpovediac „normálne“. Narodili sme sa do sveta v tejto podobe. Aj keby sme sa veľmi snažili, zlo jednoducho neodstránime. Je to tým, že dnes vládnu úplne iné „hodnoty“.

Čo taká závisť, zrada alebo lakomstvo? Všetky negatívne veci sú opakom tých dobrých. Čo ak je v tom tiež háčik? Možno sa tí „dobrí“ len navonok hrajú, že sú zástancami lepšieho zajtrajška, ale v skutočnosti sú len veľmi dobrí herci, na rozdiel od tých, ktorí sa správajú zle bez ohľadu na to, čo si o nich ľudia pomyslia na prvý pohľad.

A potom sú tu ľudia, ktorí konajú dobro, rozdávajú lásku, sú pokorní a verní. Myslím, že práve títo ľudia o pozornosť nestoja, a preto je ťažšie ich v živote nájsť.  Prvú takú osobu máme pri sebe od narodenia. Jednu a možno dve. Rodičov. Ich lásku pociťujeme každý deň. Lásku, ktorá sa vie obetovať.

Na tomto svete nejde len o hmotné veci, za ktorými by sme mali ísť. Všetko závisí od nás, či chceme ľúbiť alebo nie, či chceme byť úprimní alebo nie. Prečo nebyť lepší, keď nás to nič nestojí?

autorka: Stanislava Kullová, III. A

 

S láskou sa stretávame od narodenia. Je to nádherný pocit, ktorý má rôzne podoby: láska k rodičom, deťom, zvieratám,... Dá sa vyjadrovať rôznymi spôsobmi, no v dnešnej dobe ju vyjadrujeme čím ďalej tým menej. Láska dokáže ľudí zmeniť až natoľko, že sa stávajú lepšími a menej myslia na seba.

Mladosť je isté obdobie života, zanecháva tie najkrajšie spomienky, ktoré si zapamätáme naveky. Je to čas bláznivých rozhodnutí a letných lások. Priateľstvá z mladosti sú tie najkrajšie a vydržia desiatky rokov. Prečo však mladosť trvá tak krátko?! Niektorí by ju chceli zažiť ešte raz, no zostali im už len krásne spomienky.

Krása.  Niektorí myslia na tú vonkajšiu krásu, iní si zas všímajú tú vnútornú.  Pre každého je krásne niečo iné. Niekedy hmotné veci nadobúdajú pre nás väčšiu hodnotu len preto, že sú krásne navonok. A vtedy zabúdame na tú skutočnú krásu. Veď predsa ako povedal sám Exupéry Dobre vidíme iba srdcom.

autorka: Simona Bilíková, III. A

 

Láska. Je to len obyčajné slovo? Cit? Každý, kto prežil lásku, vie, aký je to nádherný pocit. Dalo by sa žiť bez lásky? Aký by bol svet bez nej? To si ani neviem predstaviť. Človek predsa nemôže žiť bez lásky.

Lásku dostávame od narodenia od svojich rodičov, ktorí nás priviedli na svet. Ľudia potrebujú lásku. Ak vidíme človeka, do ktorého sme zamilovaný, urobili by sme preňho všetko. Existuje viac druhov lásky. Láska k Bohu, rodine, kamarátom. Každý druh lásky sa prejavuje inak. Vážia si ľudia lásku? Niektorí áno, ale sú tu aj takí, ktorí ju len zneužívajú. Naozajstná láska je ako droga, ktorú človek potrebuje viac a viac. Láska vie aj  ublížiť. Hlavne vtedy, ak nám niekto z blízkych odíde zo života. To je najhoršie, čo sa môže človeku stať.

Láska je taká zvláštna, človek vám neskutočne ublíži, no vy ho aj tak nedokážete prestať milovať.

autorka: Natália Sedlačíková, III. A

 

Láska, vernosť, úprimnosť, pokora... Slová, bez ktorých by nemohol byť vystavaný žiadny ľudský vzťah. Slová, bez ktorých by sme sa necítili milovaní. Dodávajú nám akýsi pocit istoty a šťastia.

Ľudia, ktorí necítia lásku vo svojom okolí, sa často cítia vnútorne prázdni. Majú pocit, že čokoľvek, čo urobia, je zbytočné, pretože tým nikoho nepotešia, nikomu nepomôžu a nikto ich za to nepochváli. Myslím si, že človek môže mať aj všetky peniaze sveta, no pokiaľ nie je milovaný, nikdy nebude šťastný. Človek od narodenia potrebuje cítiť rodičovskú lásku. Neskôr túži po láske, vernosti či úprimnosti od svojho partnera. Keď si dvaja ľudia založia rodinu, ich dieťa opäť túži po rodičovskej láske. A takto sa to stále opakuje. Tento kolobeh nikdy nezanikne. 

Ľudia by sa bez lásky cítili zbytoční. Práve preto by sme sa mali už odmalička snažiť vypestovať si v sebe dobré vlastnosti a hodnoty. Raz sa nám to v živote určite vráti...

autorka: Nikola Pápolová, III. A

 

Mladosť je jedno z najkrajších období nášho života. Hlavne deti a mladí ľudia vnímajú všetko okolo seba citlivejšie, všímajú si maličkosti a spoznávajú svet vlastnými očami, aj keď často cez ružové okuliare. Nepozerajú na to, čo kto vlastní a dosiahol, ale na to, čo práve robí. Často nemajú predsudky. Ako sa hovorí, „blázni a malé deti hovoria vždy pravdu“.  To je tiež jedna z najkrajších cností na mladosti.

Mladosť je pominuteľná, treba si ju vážiť, nehazardovať s ňou a hlavne so zdravím. Všetko sa odrazí na starobe. To si práve my mladí ľudia častokrát neuvedomujeme. Asi bude niečo na tom pravdy, keď sa povie mladosť - pochabosť.

Nedávno ma zaujal výrok od neznámeho autora: „Potreboval som celý život na to, aby som bol opäť dieťaťom.“ Zamyslime sa nad sebou.

autorka: Vanessa Dubravay, III. A

 

Láska, radosť, šťastie... Toto sú slová, ktoré v mojom živote znamenajú všetko.

Láska - tá je najdôležitejšia, je jediným zmyslom života, bez nej by sme tu ani neboli. Žijeme pre lásku, ktorá kvitne v našich srdciach. Láska je výnimočná. Má veľa podôb, môžeme mať lásku k športu, k zvieratkám, k práci, no je jedno, aká to je, vždy nás napĺňa.

 Radosťou v mojom živote napríklad je, keď mám diétu a dám si čokoládu. Viem, že môžem a to ma robí šťastným. Viem, že žijem len raz, tak si tú radosť doprajem.

 Pre mňa bolo šťastím, že sa mi narodil ďalší brat  alebo že sa mi darí vo futbale. Niekedy si šťastie treba zaslúžiť a veriť, že príde a ono príde.

Láska nám dáva zmysel. Šťastie nám dáva radosť.  Radosť nám dáva chuť do života. Život je len jeden a ja ho žijem s týmito darmi naplno.  

Matěj Brezina, III. A


2018/2019


Milí žiaci,

horúce, nekonečne dlhé leto je za nami a rovnako i september so začiatkom školského roku sú nenávratne preč. Nastali čarovné jesenné dni babieho leta, ktoré hýria všetkými farbami a rozmaznávajú nás príjemnou teplotou. Tejto kráse však očividne niečo chýba. Vlahový deficit je obrovský, čo môžeme vidieť všade, na suchej tráve, poliach, v lese, na vyschnutých korytách riek a potokov či na smädnej zveri, ktorá sa pohybuje v blízkosti ľudských obydlí.

Ponúkame vám priestor na zverejnenie myšlienok a postrehov, ktoré získate pozorovaním prírody a okolia. Témou hodín slovenského jazyka v druhých ročníkoch študijných odborov je umelecký  opis, a tak máme prvé texty na prečítanie. Dúfame, že ďalšie pribudnú práve od vás...

 

Septembrová nálada 

September je veľmi zaujímavý mesiac. Dáva nám síce najavo, že prázdniny sa definitívne skončili, ale ešte stále nám má čo ponúknuť. Prekvapením bolo a je určite počasie. Zákon schválnosti to zariadil tak, že zatiaľ čo je vonku krásne, my sedíme zatvorení v škole a slniečko preciťujeme cez okenné sklá v triedach a na chodbách. Poobede si vychutnávame jeseň naplno pobytom vonku, v parku či v meste. Pre mňa sa stala napríklad aj večerná prechádzka so psom malým rituálom, pri ktorom bolo možné pozorovať nádherné úkazy na oblohe, niekedy sprevádzané padaním hviezd. Cez víkend sa moje ranné vstávanie mení na poobedné. Zobudiť sa do hmlistého chladného rána ma  núti, aby som ostala leňošiť v posteli a vyliezť z nej, až keď sa oteplí a slnečné lúče ma pošteklia po nose. Dobrodružstvo obyčajného dňa sa tým začína...

autorka P. B.

Očami pozorovateľa 

Mám rada prechádzky prírodou, lesné chodníčky a zákutia, ktorými často okrem zveri neprejde dlhý čas ani noha. V letných horúčavách som sa chodievala ukryť do tiene smrekov a jedlí, pozorovať vtáky, mravce či vrtké veverice, ktoré sa obratne pohybujú vo svojom teréne. Les je ich domovom. No naskytá sa mi, bohužiaľ, i obraz zdevastovanej krajiny, ktorá ostala nepovšimnutá po ťažbe dreva. To je v mojich očiach ozajstná katastrofa. Ak k tomu prirátam to málo dní, počas ktorých toto leto pršalo, mám obavy, ako dlho budú les a naša krajina domovom pre zvieratá i pre nás.

autor A. S.

Stromy

Stromy bledé, holé,

stromy smutné.

V odraze krištáľu

na hladine rozbúreného Váhu.

Stromy stojace,

stromy kľačiace.

Mohutné i kríky,

i umierajúce pníky.

Stromy mladé, staré,

stromy, ktorých tváre,

nešťastné a strhané,

túžia iba po nehe

ľudí, čo ničia ich domov,

keď do ich sŕdc tnú ostrou sekerou.

Neskôr smolné slzy

stekajú po kmeni umierajúcej brezy.

Ach, stromy, tie stromy...

Ako králi a cisári,

ktorým z hlávok sňali

zlaté koruny.

Ach, tie pníky, kríčky...

Naťahujú detské rúčky,

prosia nebesá o vodu,

prosia o kus lásky matku Prírodu.

Stromy, stromy, ruky Zeme,

ubolené, popraskané.

Prichýlia človeka i vtáčí spev,

aj napriek bolesti nepoznajú hnev.

Stromy, zjazvené rokmi,

i v biede darujú nám kyslík.

My ich len zaslepení ničíme,

no ak zaniknú, i my skončíme.

 

autorka: Denisa Pekárková

Premenlivosť ročných období 

 

Náš svet je odetý do krehkej krásy. Prostredníctvom ročných období nám ukazuje svoje tajné zákutia a pomáha nám objavovať skryté nádhery.

Jar je ročné obdobie plné farebných kvetov, zelených stromov a kobercov z trávy. Na oblohe tancujú veselé oblaky. Nesmelé slnko rozveseľuje tichú krajinu a stráži les, ktorý sa nehýbe. Bojí sa, že naruší odpočinok rozkvitnutej lúky. Lesknúca sa rosa zavčas rána sa jemne trbliece sťa malé kryštáliky. Príroda sa prebúdza k životu.

Prvý júlový týždeň láka ľudí k snívaniu o slnečnej oblohe a lesoch pokrytých lístím. Možno to znie príliš kúzelne, no aj leto má svoje tajné triky, ktorými si uchváti dušu človeka. Oblaky hľadia do zlatistého neba. Spoza nich vykúkajú prvé slnečné lúče a presvetľujú živú a teplú krajinu. Nejedného človeka by to ostré slnko oslepilo.

V období jesene hrá lístie rôznymi farbami - žltou, oranžovou, červenou, hnedou a aj zlatistou. Sú to stromy, ktoré zhadzujú svoje šaty a ukazujú všetkým na obdiv svoju holú krásu. Rovnako sa prebúdzajú aj prvosienky a plno ďalších nádherných kvetov, nehovoriac o neposlušných oblakoch vynímajúcich sa na oblohe. Občas sa k nim pridajú aj zvedavé lúče ligotavého slnka. Niekedy sa na krajinu príde pozrieť aj dážď, ktorý zmáča celú zem. Obloha sa zatiahne tmavými a ťažkými mračnami. Jeseň je niekedy aj taká.

Na zem padajú prvé snehové vločky a krajina sa oblieka do zimného plášťa. Nevinné vločky tancujú a vytvárajú úsmev na tvári každého dieťaťa, ale aj dospelého človeka. Tieto chladivé dni lákajú k úniku zo skutočnosti. Pokojné mohutné stromy vytvárajú bránu do sveta zimy. Pozerajú sa na vzdialený obzor, ticho sa rozprávajú a nechávajú sa objímať mrazom. Bledomodrá jasná obloha sleduje zimné kráľovstvo a mrazivo dýcha na zem.

Tento cyklus sa opakuje už celé roky. Každý vie, že po jari nastane leto, po lete zas jeseň, ktorá nakoniec svoje velenie predá zime. A my už len čakáme, aké krásy a tajomstvá nám premenlivosť ročných období prinesie tento rok.

autorka: Beáta Heglasíková, 2. A

 

 

 

Jesenné potulky prírodou 

Ihneď ako kalendár ukáže september, premietne sa mi v hlave myšlienka na začínajúci školský rok. Tento nepríjemný pocit vo mne ale prebíja myšlienka na moje najobľúbenejšie obdobie v roku. Je ním jeseň.

Ešte predtým, ako začne jeseň ukazovať svoje chladnejšie stránky, je čas na babie leto. Počas babieho leta príroda hýri farbami a teploty sa stále približujú tým letným. Je pre mňa veľmi čarovné sledovať, ako príroda pomaly mení svoju podobu a stáva sa z nej kráľovstvo farieb. Kam sa len pozriem, vidím hocijakú farbu, na ktorú si len spomeniem. Môj dom sa nachádza v okolí lesov, takže po zobudení moje oči ako prvé uvidia vetvičky stromov, ktoré sa jemne pohupujú v rytme jesenného vetra.Hneď ma to pozitívne naladí na nový deň, pretože tieto teplé tóny farieb na mňa pôsobia príjemne a upokojujúco. Ďalšou kreatívnou aktivitou v tomto období sú prechádzky. Vždy sa veľmi zaujato pozerám na farebné lístie a dozrievajúce plody, na ktorých slnko odráža chladné kvapky rosy. Pri troche šťastia môžeme naraziť aj na veľké stáda lesných zvierat, ktoré sa v tomto čase zoskupujú a presúvajú z hlbokých lesov bližšie k ľudským obydliam. K jeseni neodmysliteľne patrí aj zmena letného času na zimný, takže sa príroda postupne pripravuje na očakávaný príchod zimy. Skorší príchod večera dáva zvieratám signál na zhromažďovanie potravinových zásob. Veveričky nám kradnú zo záhrad oriešky, medvede usilovne hľadajú neskoré druhy húb a vtáky odlietajú do teplých krajín. Aj ľudia očakávajú príchod chladnejšieho a upršaného počasia, a tak zbierajú úrodu, hrabú opadané lístie a chystajú zásoby dreva.

Je veľmi magické sledovať zmeny prírody v jeseni, a preto by sme počas tohto obdobia mali tráviť veľa času v prírode, aby sme si uvedomili jej dokonalosť, ktorú často pri našich každodenných starostiach berieme len ako samozrejmosť.

 

autorka: Nikola Pápolová, 2.A

Krásy ročných období 

 

Máme to šťastie, že si v našej krásnej krajine môžeme vychutnať krásy všetkých štyroch ročných období. Každé z nich má svoje čaro.

Prvým obdobím je mladá jar. Všetko sa zobúdza z dlhého zimného spánku. Slnko pohladí prírodu svojimi hrejivými lúčmi a roztopí poslednú snehovú prikrývku. Ako prvé zo zeme vykúkajú snežienky. Po nich vykvitne veľa ďalších kvetov, ktoré posejú lúky svojimi dúhovými farbami. Jar oblečie konáre stromov do pestrofarebných púčikov. Nedočkavé včielky opeľujú všetko navôkol. Pomedzi stromy sa nesie jemný vánok a žblnkot horských potôčikov. Vtáčiky svojím ľúbozvučným spevom vítajú jar. Jedného dňa sa nádherné púčiky stromov začnú premieňať na šťavnaté plody. Zavítalo k nám leto. Ostré lúče slnka prinútia detičky osviežiť sa v zrkadlovo čistom jazierku. Teplé večery nás zvádzajú zaspievať si pri ohníku, z ktorého vyletujú iskričky ako svätojánske mušky. Azúrové nebo občas zastúpi temné mračno. Vo vzduchu cítiť búrku, po ktorej opäť vyskočí usmievavé slniečko. Smädná dúha pije vodu z horských bystrín. Navôkol opäť všetko ožíva a vzduchom sa nesie omamná vôňa kvetov. Dni sa postupne začnú skracovať, večery ochladzovať, čo znamená, že prichádza k nám jeseň. Stromy hrajú všetkými farbami, akoby ich niekto pomaľoval. Vtáčiky sa zlietajú do kŕdľov a pripravujú sa na odlet do teplých krajov. Zvieratká si pripravujú zásoby na zimu, kým bude príroda odpočívať. Ani ľudia nezaostávajú a tešia sa z úrody zeleniny a ovocia sladučkého ako med. Chladný vietor a mierne mrazy povyzliekajú stromy z pestrofarebných šiat. Medvede sa zasýtili a uložili sa na zimný spánok. V zime je celá krajina prikrytá bielou perinou. Slnko je zubaté, ale od jeho lúčov sa všetko ligoce sťa diamant. Biele páperie, poletujúce zo zachmúrenej oblohy, vylákalo deti na sánkovačku. Snehom sa brodia hladné zvieratká, ktoré si len veľmi ťažko nájdu niečo pod zub. Kým príroda odpočíva, ľudia neúnavne odpratávajú sneh od svojich obydlí a ciest. Hory v zime pripomínajú nevestin závoj. Zima je krásna, ale zradná.

Matka Príroda to zariadila spravodlivo. V každom ročnom období sa nájde niečo nádherné, ale aj prospešné pre ľudí i zvieratká.

 

autorka: Natália Rechtoríková, 2. A

 

Krásy leta

 

Každý z nás má rád niečo iné. Či už jedlo, hudbu, koníčky. Tak isto je to aj s ročnými obdobiami. Možno má môj sused rád jeseň, mama zasa jar. Ja osobne mám najradšej leto.

Krása leta je vždy v niečom inom. Každý ho milujeme pre niečo iné. Možno kvôli stromom so žiarivo zelenými listami, ktoré nám spríjemňujú každý jeden pohľad z okna na ulicu. Zobúdzame sa na štebotanie vtáčikov postávajúcich na oknách. Obloky sú často v noci otvorené a jemný nočný vánok nám schladí telá rozhorúčené od celodenného slniečka. Leto je čas, ktorý trávime s rodinou, priateľmi. Môžeme posedávať dlho do noci vonku a v tichosti si užívať všetko, čo nás obklopuje. Či už sú to rozkvitnuté kvety, zvieratká pobehujúce všade naokolo alebo čarokrásne, farebné lúky. V diaľke počuť zurčanie rieky a tiché plávanie rýb.

Každé ročné obdobie je niečím krásne a zároveň originálne. Žiaľ, všetko má aj svoje nevýhody. V lete ňou je až srdcervúce horúco. Hoci sa teším, keď slnko vystrčí svoje lúče spod oblakov, tak to nie je vždy príjemné. Deti, ale aj dospelí sú nadšení, keď si môžu schladiť nohy v studených korytách riek. V tomto období sú otvorené aj kúpaliská, kde môžete vidieť šantiace deti a starostlivých rodičov. Zvieratká cez deň hľadajú úkryt v tieni stromov alebo skál. V noci vyliezajú zo svojich skrýš a zvedavo snoria po okolí.

Grilovanie. Slovo, ktoré vďaka letu dostáva nový význam. Veď kto by sa predsa netešil na lahodnú vôňu vo vzduchu, veľa smiechu a spievajúcich ľudí pri stole!

Nesmieme zabúdať aj na oslavy leta, rôzne sviatky a rôzne tradičné akcie, na ktorých utužujeme priateľstvá, a oslavujeme to, čo milujeme.

Príchod leta vždy sprevádza očakávanie, čo nové prinesie. Zrodí sa nový život, tvoríme spomienky, sledujeme rozkvet prírody a slnečné lúče nám dokážu ukázať, že sa vrátia po každej jari.

autorka: Barbora Škripková, II. A

 

 

Zima 

Zima je nádherné ročné obdobie, ktoré premení krajinu na jednu veľkú rozprávku.

December, január, február. Toto sú mesiace, kedy kráľovná Jeseň prenechá korunu i svoju vládu nad krajinou pani Zemi. Keďže zvieratká vycítia, kedy sa tento ceremoniál blíži, robia si zásoby tých najchutnejších dobrôt už mesiac dopredu, aby sa ušlo každému. Sem-tam môžeme zazrieť uja Medveďa, ako sa prezlieka do pyžama a chystá si periny na zimný spánok. Keď sú všetci obyvatelia lesa dostatočne vykŕmení, prichystaní na zimu a veveričky v ryšavých kabátikoch dajú na známosť pani Zime, že už je čas, vtedy začnú najligotavejšie tanečnice vločky s nacvičovaním ich tradičného tanca. Do rytmu im hrá známu melódiu ten najlepší, no ešte nesmelý orchester Vetrík. Do tanca sa nenápadnými krokmi zapájajú aj strážcovia Zeme, stromy, ktoré vedia, že už je načase zhodiť zo seba aj posledný kúsok pestrofarebných šiat. Potok, dopravný prostriedok vodných živočíchov či drobných mikroorganizmov, dostal pokutu za porušenie rýchlosti od pána policajta. Pán policajt Mrázik bol veľmi prísny. Ak sa mu niečo nepáčilo, zamrazil aj najmenšiu kaluž, ktorá sa tak premenila na ligotavé zrkadlo, v ktorom sa odrážali spokojné tváre okoloidúcich.

Zima časom silnie a silnie. Na pomoc jej prišiel prítulný mrázik, ktorý svojimi studenými dlaňami uštedril každému dieťatku i dospelému to najčervenšie pohladenie. Na sklá vytváral umelecké diela, ktoré v sebe skrývajú rôzne príbehy. Nesmelý orchester sa zmenil na profesionálny, a tak hrá najznámejšie symfónie sveta, v ktorých tancuje stále viac a viac tanečných ligotavých párov. Stromy si obliekli teplé kabáty s kožušinou. Cesty a chodníky pokryla mäkučká perina toho najbelšieho snehu.

Zima je naozaj čarovné ročné obdobie. Veď nič sa nevyrovná iskričkám v detských očkách, keď zazrú krásu a čaro tejto rozprávky.

autorka: Anna Šusteková, II. A

 

Noc 

Niekto sa jej bojí, no iný ju miluje. Strach z nej majú zväčša malé deti, ale ani dospelí nie sú výnimkou. Možno preto, lebo nikdy nevieme, čo sa v nej ukrýva.

Je taká záhadná a krásna. Vždy v nej vládne pokoj. Ľudia si do nej šepkajú tajné prosby a tiché modlitby. Taktiež je plná očakávaní. Škoda len, že väčšinou iba do nasledujúceho dňa. Myslím si, že je veľmi smutná. Videli ste niekedy deti hrať futbal cez noc? Deti cez noc predsa spia. Všetky povinnosti a zábavky sa robia predsa za svetla. Je to nespravodlivé. Občas, keď sa započúvate do toho mŕtveho ticha, budete počuť tiché vzlyky. Nebude to plač z izby od vedľa, ani susedov. Bude to jej. Nechce byť spozorovaná. Preto ju nepočuje hocikto. Má šťastie, že niekedy predsa len nie je až taká sama. Občas sa s ňou porozpráva sova o tom, čo videla cez deň a čo ona nikdy neuvidí. Svojím spôsobom je za to niekedy aj vďačná, že nemusí počúvať každý deň rôznorodé sťažnosti od kadekoho. Aj keď o tom nevie, deň jej celkom závidí. To, ako je vyzdobená každú noc hviezdami žiariacimi sťa zúbky novorodenca. Ako mesačným svitom obkresľuje na hladinu vody toľko stromov, koľko sa ich tam zmestí. Je až zarážajúce, ako pohltí všetky kúty celého domu, ulice, ba aj mestá. Stane sa režisérom, čo znamená, že len ona rozhoduje, do čoho stúpneš či narazíš. Má nad nami plnú moc. A ona to dobre vie.

Či už sú to ráno mokré chodníky alebo zasnežené strechy, vždy má čím prekvapiť. A tak sa jej poddajme a nechajme sa ňou uniesť do ríše snov a fantázie. Alebo s ňou poklebeťme. Nech sa už toľko nesťažuje.

autorka: Nina Gregorová, 2. A


 

Zaujímavou výzvou pre našich žiakov bolo vyhlásenie súťaže o najkrajšie vyznanie matke. Do školského kola sme získali niekoľko skvelých prác, medzi ktorými sme len ťažko vybrali tri NAJ a poslali ich do celoslovenského kola. O tom, že naši žiaci boli úspešní, píšeme v novinkách na stránke školy a víťazné práce sú zverejnené v školskom časopise.

Tým ostatným sme vymedzili priestor tu a vy si ich môžete prečítať, samozrejme aj so svojimi matkami, mamami, maminami, mamičkami či ako ich najradšej oslovujete. Krásny Deň matiek!

 

Mama

Oči hnedé ako gaštany, líca červené ako jahody,

vlasy čierne ako eben.

Úsmev jasný v okrúhlej tvári,

keď sa smeje, zaženie všetky chmáry.

Srdce zo zlata, plné radosti, ale občas má so mnou aj starosti.

Keď som bezradný alebo strápený,

hľadám útechu v jej náručí plnom lásky a nehy –

niet lepšej pomoci.

Najkrajším darom je moja mama.

Dúfam, že budem taký rodič ako ona.

Nikdy na ňu nezabudnem, pretože ju v srdci nosím.

Tomáš Markuliak, II. H

 

Moja milá mamička,

jediná v srdci mojom hviezdička.

Úsmev, keď máš na tvári,

moje srdce to vždy rozžiari.

Stále pri mne stojíš,

každý deň sa o mňa bojíš.

Niekedy to nemáš ľahké,

poviem ti to len tak v skratke.

Moje zmeny nálad,

tie ti dávajú teda zabrať.

Varíš, perieš, žehlíš,

každé prianie mi splníš.

Si úžasná mama,

nikdy nedovolíš, aby som bola sama.

Za to všetko ďakujem.

A nezabudni, veľmi ťa milujem.

Simona Bilíková, II. A

 

Mama, tá vždy úsmev má,

i keď momentálne náladu nemá.

Každý deň sa o mňa stará,

aj keby bola veľmi chorá.

 

Varí, perie mi aj žehlí,

v kostole sa za mňa modlí.

Rada by toho ešte veľa stihnúť,

aj po práci si na chvíľku sadnúť.

 

Mama, tá je anjel môj,

ako ranné vtáča vstáva skôr.

Chcem byť jej dobrou dcérou

a navždy veľkou oporou.

Dominika Kováčiková, II. H

 

Keď sa na mňa usmeje,

okamžite hnev zaženie.

A keď ma rukou pohladí,

dobrý pocit mi tým naladí.

 

Srdce čisté má,

láskou ma každý deň zahŕňa.

Stará sa o mňa deň čo deň,

snáď budem môcť jej to oplatiť len.

 

Veľmi veľa pre mňa znamená,

veď bola, je a bude jediná.

Vážim si ju, aj keď nie vždy to vidno je,

no v mojom srdci navždy ostane.

Terézia Kormancová, II. H

 

Moja mama najlepšia je,

To však všetci hovoríme,  nie?

Usilovná ako včelička

býva moja mamička.

Často býva unavená,

napriek tomu sa usmieva.

Každé ráno, každý deň,

krásny úsmev daruje ten.

Či je problém a či nie,

vždy je tu jej objatie.

Keď zas ona problém má,

na oplátku som tu ja.

Vanessa Jánošíková, II. H

 

 

Jedno slovo na srdci máme

a vždy sa k nemu radi vraciame.

Každý z nás vie, čo to slovo znamená,

pretože najväčšou láskou nás zahrnie iba mamina.

 

Mama, to slovko také jemné ako jej hlások,

každý si pod ním predstaví iný obrázok.

Dobre vieme, ako veľa to slovo znamená,

pretože matka je pre každého len jediná.

 

Matka, je to iba jedno slovo skrátka,

no pre nikoho to nie je iba obyčajná skratka.

Ja dobre viem, že ona svoj čas nedáva do vína,

preto každý okamih s ňou sa nazýva rodina.

 

Mamička, a predsa aj ty raz odídeš do nebíčka,

preto vážme si každého tvojho láskavého slovíčka.

Každý z nás vie, že keď jej trochu času daruje,

mama ho nesmiernou láskou obdaruje.

Barbora Kecíková, II. H

 

Mama, človek, ktorý poteší.

Mama, človek, ktorý pohladí.

Mame by som dala všetko.

Mamu milujem nadovšetko.

Vždy ráno, keď ťa vidím, celý deň krajší mám.

Každý večer sa za teba pomodlím, pretože si veľký dar.

Stratíš otca, stratíš chleba.

Stratíš mamu, stratíš všetko.

Ako by si spadla z neba.

Som rada, že som tvoje dietko.

Stanislava Kullová, II. A

 

Dala si mi život,

preto si ťa vážim.

Nechcem ťa sklamať, veľmi sa snažím.

Si obetavá a milujúca matka,

pre mňa však aj najlepšia kamarátka.

Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobila.

Raz ti to vrátim, keď príde tá chvíľa.

Viem, že ma nebude nikto ľúbiť viac ako ty,

budem si to pamätať do smrti.

Natália Rechtoríková, II. A

 

Keď ťa mám, tak viem, mama,

že na svete nie som sama.

Môžem odísť kamkoľvek

a urobiť čokoľvek,

Viem, že ma pochopíš.

Niekedy už robím divné veci

A poviem aj zlé kecy.

Mrzí ma to, ty to vieš.

Ale aj keď odvrkneš,

viem, že ma pochopíš.

Preto dnes ti poviem len

na všetko zlé zapomeň.

Ľúbim ťa ja,

tvoje dieťa.

Viem, že mi uveríš.

Nina Gregorová, II. A

 

Mamu mám veľmi rada,

je veľmi slušná, neokráda.

Včera držala diétu,

no dnes si už dá omeletu.

Päť vajíčok rozbije,

ale ak jej ukradnem čo i len trochu,

tak ma dobije.

Dá si k tomu aj slaninku,

veru, nespravíme z nej vegetariánku.

Čo už, aj tak si ju vážim,

cibuľku s ňou pražím.

Je pre mňa ako kamarátka,

chutí nám aj medovina sladká.

A tak sa spolu dobre máme,

život sladký nažívame.

Ingrid Baníková, II. A

 

Vtedy som bola len dieťa.

Nevedela som,

že je za tým láska skrytá.

Dnes už viem, sklamať nechcem.

Cestou na výlet ústa sa ti nezatvoria.

Neustále letela história, čo svet i nás dve spojila.

Vieš, že si moje všetko,

že som tvoje malé decko.

Ľúbiť ťa budem navždy,

aj keby padali dlažby.

Zaveršovať som ti chcela,

budeš z toho šťastná celá.

Natália Sedlačíková, II. A

 

Sms mame

Milá moja mama!

Aj keď už nie si so mnou, pretože ťa zdolala zákerná choroba, viem, že na mňa stále dávaš pozor. Počas života si ma neustále zahŕňala láskou, pochopením a správnou výchovou. Ale hlavne si ma naučila to najdôležitejšie – vážiť si zdravie.

Neuvedomujeme si, aké šťastie máme, keď sme zdraví. Ďakujem ti, že si mi vštepila najkrajšie ľudské hodnoty.

Vždy ťa budem považovať za svoj vzor. Ľúbim ťa. Navždy ostaneš v mojom srdci.

Nikola Pápolová, II. A 


 

Na hodinách SJL dostávame priestor na voľné písanie. Niekedy nás inšpiruje sám život alebo dostaneme tému, citát či súbor slov a tie sú materiálom pre našu tvorivosť.

Vodičák

A teraz tu sedím so žiadosťou o vyhotovenie vodičáka a on kráča okolo mňa. Náhoda? Cítim, ako jeho pohľad spočinul na mne. Len sa pousmejem, pretože teraz som ja tá, ktorá vyhrala!

Bolo to asi pred týždňom. Sedela som v nevykúrenej, chladnej miestnosti s dvomi chlapcami. Nevedela som rozoznať, či sa trasiem od zimy alebo zo stresu. Keď sa konečne otvorili dvere, stál tam jeden z tých najhorších možných komisárov, u ktorých sa skladali skúšky,  s hŕbou papierov v rukách. Každému rozdal po štyri z nich. Boli to testy, ktoré nám naháňali hrôzu a nedali spávať.

„Napíšte si rodné číslo do pravého horného rohu!“ povedal, či skôr zakričal neskutočne nesympatickým hrubým hlasom. Nakrátko som sa zamyslela.

„Slečna, čo neviete, ktorá je pravá a ktorá ľavá strana? Vy si chcete robiť vodičák?!“

Stuhla som od strachu. Stres ma doslova pohltil. Po pár nekonečných sekundách som začala písať test. „Plný počet bodov! Zoberte si veci a choďte von!“ zaznelo z jeho úst.

Stres zo mňa ako-tak opadol. Čaká ma druhá časť. Cvičisko. Chalan, ktorý šiel predo mnou, spravil. Teraz je rad na mne.

Sedím v aute, opäť sa mi vracia ťažoba na hrudi a zalieva ma chladný pot. Cúvam do druhej garáže a v spätnom zrkadle zachytím jeho krutý pohľad. Striehne na jedinú moju chybu, pre ktorú by som mohla skončiť. Začalo snežiť, to je môj koniec. Komisár nervózne prešľapuje z nohy na nohu a dačo si mrmle popod nos. „No, žiadna sláva, poďme na jazdu!“ zhodnotil môj pretrpený výkon. „Musí byť na mňa taký odporný?!“ Jediné, čo som vnímala, bolo moje trasúce sa telo, a on situáciu ešte zhoršoval.

„Kolóny! No jasné, čo iné od mesta čakať! Ťahá ma snáď po všetkých uličkách a pritom ma stále v zrkadle prepaľuje pohľadom.“ Napriek nepriaznivým okolnostiam si trúfnem povedať, že mi to ide celkom dobre.

„Nespravili ste, nedali ste prednosť v jazde a išli ste pomalým tempom. Nabudúce to hádam bude svižnejšie,“ odvetil a slizko sa pri tom uškrnul. Na okamih som iste prestala dýchať a do očí sa mi vtisli slzy. Zobrala som veci z auta a bez slova odišla. Vôbec som si nevedela spomenúť, kde som to, dočerta, spravila tú chybu! Videla som, ako ten odporný tvor potláča smiech, keď som odchádzala. Nech sa smeje...

Po čase som dostala druhú šancu, s novým komisárom.

Mám to! Zvládla som to, aj s pochvalou!

autorka: Soňa Kijanicová, IV. I 

 

 Dobrodružstvo obyčajného dňa

 

Zobudila som sa do pochmúrneho zimného dňa. Všade v dome vládlo ticho. Táto atmosféra ma nútila ostať v objatí mäkkej, vyhriatej postele.

Po dlhom otáľaní som sa konečne donútila vstať a presunúť svoj ťažký zadok ku skrini s oblečením. Krátkym pohľadom z okna som zazrela stromy, kývajúce sa zo strany na stranu v silnom vetre. Zahľadela som sa na svoj nejasný odraz v okne. „Mala by som sa dať do poriadku,“ zamrmlala som si popod nos, keď vtom zrazu bum! Rana ako z dela.

Vybehla som z izby, div som si nohy nedolámala. Rozrazila som dvere, odhodlaná čeliť nebezpečenstvu, no na moje prekvapenie sa mi naskytol iba smiešny pohľad na mamu, ako stojí, ruky spínajúc nad zdemolovaným autom. Zacúvala rovno do plotu pri pokuse vyjsť zo záhrady!

„Bež sa rýchlo nachystať, dnes pôjdeš do školy autobusom!“ zakričala na mňa.

Vypleštila som oči a s vedomím krátkeho času, ktorý mi ostával do príchodu spoja, som sa vychystala. Len tak-tak som stihla dobehnúť. Po zakúpení lístka som sa dozvedela od šoféra, že pre uzavretie železničného priecestia musím v nasledujúcej dedine prestúpiť na prípoj.

„No čo už, tak počkám na ďalší. Čo také by sa mi asi mohlo stať?“ pomyslela som si.

Ako ste určite uhádli, nasadla som do nesprávneho autobusu. Pýtate sa, ako sa mi to podarilo? Úprimne, ani sama neviem. Autobus šiel rovnakým smerom, ako mal ísť ten môj, a o viac som sa nestarala. S jemnou dávkou hrdosti som sa pohodlne zamrvila na sedadle, spokojne som privrela oči a iba na chvíľku som sa zamyslela...

Po dvadsaťminútovom pochrapkávaní, toľko času asi uplynulo od začiatku môjho omylu, s lícom nalepeným na studenom skle, autobus vbehol kolesom do diery a nepríjemný úder do hlavy ma donútil otvoriť oči. V panike mi stiahlo hrdlo. S hrôzou som zistila, že vôbec nie som tam, kde som byť mala.

Zdrapila som všetky svoje rárohy a potkýnajúc sa úzkou uličkou autobusu, som sa dotisla k šoférovi. Bola som odhodlaná zistiť, kde som, kto som a kam to vlastne smerujem.

Šofér zachoval pokoj a zdržal sa uštipačných poznámok na moju adresu. Vysvetlil mi, čo som potrebovala vedieť a aj to, ako sa dostanem naspäť z miesta, kde vystúpim.

Do školy som nakoniec dorazila s dvojhodinovým meškaním a moja triedna ma ešte pochválila, že napriek omylu a smole som na zvyšok vyučovania prišla. To by vraj z našej triedy urobil len málokto.

autorka: Gabriela Korčeková, IV. I 

 

Pohľad zo starej veže

 

Stojím na najvyššom poschodí starej veže, takmer schátralej. Mnohým už nestojí ani

za pohľad. Nie je ničím výrazná, výzorom ako každá iná na Slovensku. To mám na nej najradšej. Vždy tu nájdem pokoj, samotu a častokrát aj odpovede na mnohé otázky, ktoré mi behajú hlavou už niekoľko dní.

Dnes stojím pri okne, hľadím na krásnu prírodnú scenériu zapadajúceho slnka kontrastujúceho s tmavými horami, ktoré tvora horizont. Rozmýšľam nad dnešným incidentom. Ráno ako každé iné, no niečím výnimočné. Žiaľ, nie v dobrom zmysle slova.

„Dobrý deň, slečna, kam to bude?“ víta ma usmiaty vodič autobusu.

„Poprosím na Košickú,“ odvetím a opätujem mu úsmev. Sadnem si takmer dozadu a zasnene hľadím na naše urýchlené mesto. Nepáči sa mi, ale mám k nemu silnú citovú väzbu.

Zo snenia ma prebudí silná, hlučná rana a brzdenie.

„ No, tak to bude nadlho!“ skonštatuje vodič a vulgárne zanadáva. Naťahujem krk, aby som zistila, čo sa deje.

Naskytne sa mi veľmi nepríjemný pohľad na rozbité auto, z ktorého stúpa dym, a na vykoľajený vlak. Ľudia sa zbiehajú, niektorí sa snažia pomôcť, iní sa len prizerajú. Neostáva mi nič iné, len utekať na prednášku pešo. Kývnem šoférovi a opúšťam autobus. Keď prechádzam okolo hlúčika ľudí, začujem: „ Tomu už nepomôže ani zázrak. Chudák chlapec!“

Sedím v triede na prednáške, keď si ku mne prisadne Julka a ľútostivo na mňa pozrie: „ Si v pohode?“ Nechápavo na ňu pozriem. Vtom pochopí, ešte ľútostivejšie sa na mňa zahľadí svojimi modrými očami, jednou rukou ma pohladí a druhou ťuká do telefónu, kde niečo hľadá.

Strčí mi ho pod nos a mne sa naskytne pohľad na dnešnú nehodu a článok o nej. So slzami zisťujem, že obeťou nehody bol môj sused, s ktorým sme sa nejako zvlášť nekamarátili, avšak každé ráno sme sa stretli pri spoločnom venčení našich feniek. Urastený, tmavovlasý, čokoládový mládenec

s krásnym úsmevom mi vždy spríjemnil ráno pozdravom a svojou prítomnosťou. Občas sme prehodili pár slov, inokedy len užívali ticho. Vždy sa mi páčil a Julka to vedela.

Prúdy sĺz sa mi valili po mojich lícach a ja som ich nedokázala zastaviť. Vedela som, že mi pomôže iba samota.

Preto som dnes tu, hľadím na scenériu, ktorá sa z večernej postupne zmenila na nočnú. Slnko bolo vymenené hviezdami a mesiacom. Stojím v okne, moja bledá tvár je osvetlená jemným svetlom a na lícach sa mi trbliecu prúdy jemných sĺz. Opäť. Ako takmer celý deň.  Hľadím síce do diaľky, ale v hlave mám inú predstavu. Predstavu svojho vysneného čokoládového chlapca. Ostane však iba snom. Už navždy.

autorka: nemenovaná

 

Dobrodružstvo na mori

 

Slnko lenivo vychádzalo nad obzor zeme. Teraz už na pokojnom mori plávali len zvyšky potopenej lode. Na túto hrôzostrašnú noc ľudia len tak nezabudnú.

Všetko sa začalo úplne nevinne na obrovskej výletnej lodi, ktorá sa plavila po mori. Plavba prebiehala v dobrej nálade. Bolo jedenásť hodín večer, keď kapitán lode prišiel za prvým dôstojníkom.

„Poddôstojník, všimli ste si, že sa obloha zaťahuje? Ani hviezdy už nevidieť!“ povedal zadumaný kapitán.

„Nebuďte paranoidný, kapitánko, plavba prebieha bez komplikácií a o hodinu oslávime Nový rok!“ vyriekol úplne pokojne. Kapitán zmĺkol, len obavy na jeho tvári značili, že niečo nie je v poriadku.

Hostia sa bavili v sále. Barman mal veľa práce s miešaním drinkov, barová speváčka vystupovala sólo na malom pódiu a bohatí i chudobní cestujúci sa zabávali, každý po svojom.

Ostáva polhodina do Nového roku, keď atmosféru preruší silný hrom, ktorý udrie veľmi blízko, a vzápätí všetkých oslepí blesk. Kapitán vybehne na palubu s poddôstojníkom v pätách.

„Toto vôbec nevyzerá dobre! Blíži sa poriadna búrka, musíme loď otočiť a vrátiť sa na pevninu,“ vyriekne kapitán s obavami. „To nebude potrebné, je to len neškodná búrka!“ protirečí mu poddôstojník a kapitánovi už nevenuje pozornosť. O trištvrte na dvanásť more nemilosrdne naráža do bokov lode. Spojár hlási vedeniu lode: „Kapitán, stratili sme spojenie s pevninou, búrka je príliš silná a nebezpečná! Čo budeme robiť?“

„Nikto ani hnúť! Budeme pokračovať v plavbe,“ a z opasku vytiahne zbraň. „Poddôstojník, nebláznite!“ „Ticho!“ zvrieskne poddôstojník a namieri zbraň na cestujúcich, odkiaľ si vyberie rukojemníčku. „Pokračujte v plavbe,“ zasipí a v rukách zviera zbraň.

Plány na záchranu lode prerušil silný blesk, ktorý udrel priamo do lode a tá sa začala lámať na dve časti. Ľudia panikárili. To využil kapitán a udrel poddôstojníka tyčou, ktorú mal poruke. Poddôstojník spadol omráčený na zem, dievča sa vyslobodilo spod zovretia a zaistilo zbraň.

„Rýchlo, spustite záchranné člny! Nastúpte si do radu a pomaly nasadajte do člnov,“ prikázal kapitán. Ľudia spravili tak, ako prikázal. Na lodi vládol veľký chaos, cestujúci pobehovali z jednej strany na druhú.

Vtom sa ozval obrovský rachot, loď sa prelomila na dve časti a začala sa potápať.

„Rýchlo! Pohnite sa! Máme málo času!“ skríkol kapitán na cestujúcich. Už boli skoro všetci v člnoch, niektorí zranení, ale nažive, keď sa ozval ďalší hrom a hneď za ním blesk. To už kapitán vedel, že je definitívny koniec. Blesk znova zasiahol loď a tá sa skoro okamžite potopila aj s kapitánom, poddôstojníkom a jedným členom posádky, ktorí nestihli prestúpiť do člnov. Našli smrť v mori, a to len pre poddôstojníkovu hlúposť.

Ľudia v záchranných člnoch čakali na pomoc a vyslobodenie z tohto pekla, pokiaľ si niekto vôbec všimne, že sa nevrátili. Boli stratení na mori s hrôzostrašnými spomienkami na noc.

autorka: Anna Mravcová, II. K 

 


2017-2018


 

Milí žiaci,

naše literárne okienko pokračuje II. ročníkom a umožňuje vám, aby ste zverejnili svoje literárne pokusy a dali tak najavo, čo sa vám páči, čo vás trápi, čo poteší alebo čo vám len tak cestou „cvrnklo do nosu“.

Na úvod ponúkame báseň nádejnej poetky Denisy, o ktorej literárne pokusy sme sa s vami podelili v minulom školskom roku, no sú len zlomkom toho, čo dosiaľ napísala.

Táto „Novembrová“ je vhodná nielen k počasiu, ale predovšetkým k pocitom a osobnému prežívaniu mnohých z nás.

 

Plynie rýchlo ten márny čas,

i s bolesťou, ktorú nechal v nás.

Pomaly rozpúšťa uschnuté slzy

a dychom studeným srdcia nám mrazí.

 

Vidíme svoje črty tváre,

V obraze nemých odzrkadlené.

Nedokážeme vysloviť ani hlásky,

Umierame bolesťou z nešťastnej lásky.

 

Cit zabíja....

 

Prebúdza démona,

Ktorého sme si vytvorili sami

A ktorého bydlom sú hlboké rany

Na srdci, pocity vyplavené očami.

Skláňame sa k zemi v hlbokom mlčaní.

Zrazu len oči zavreté, telo hebkými kobercami lúk prikryté

Prechádza našou cestou už iba temný tieň,

Ktorý mal svoj sen a vrátil sa preň,

Hoci už medzi živými nechodí...

 


(Nie)sme zlí...

(Zamyslenia sa nad tým, čo je okolo nás, čo si(ne)všímame, aký je svet alebo aký by mohol byť...)

 

Táto doba nie je skazená. To ľudia v nej a ich predstava o dokonalom živote. Nachádzame oporu v drogách, alkohole a cigaretách. Chceme zabudnúť na naše zlomené srdcia, duše, city a myšlienky. Chceme zabudnúť na to, kto sme, čím sme, ale aj na to, kým chceme byť. Sme len bytosti, ktoré nevedia nájsť svoje šťastie, svoj cieľ. Opíjame sa nie z fľaše, ale z pocitov...                  A.

Drogy? Pod týmto slovom sa skrývajú radosť aj smútok, extáza aj depresia, nádej aj vina, ale... v milióne drogových prípadov na nás čaká vždy  ten istý koniec. Rodina, priatelia, láska sú však prevenciou. Túto „prevenciu“ by si mal vážiť každý mladý človek, pretože nič nie je horšie, ako byť sklamaním pre svoje okolie. Ešteže človek je tvor, ktorý dostáva v živote šance napraviť sa. Tak sa rozhodnime sami,  je to len na nás...                   P.

...Mama roní slzy. Povieš si, čo ona o tom vie?! Peniaze putujú zo záložne do nosa. Paneláky spievajú nočné árie, správaš sa divne, ako by si nebol homosapiens... Keď začneš brať tvrdé drogy, už si stratený. Nikto ti už nepomôže...                     H.

...Do drog upadáme pomaly, ale isto, ako keď zaspávame. Najprv ľahučko, potom úplne, až sa nakoniec odrežeme od reality. Je to ako sen, v ktorom môžete lietať, žiť pod vodou, padať z veľkej výšky, vidieť veci odlišne od tohto obyčajného sveta a nikdy sa nevrátiť späť... Ale čo potom?          S.           

...Môj otec bol záchranár, ktorý pomáhal ľuďom a ja som bola na neho vtedy hrdá. Mala som tú česť vidieť ho pri záchrane života. No prišli kolegovia, ktorí ho ťahali dole vodou... Alkohol, návykové látky, hádky,... rozpad rodiny... Bolo mi to veľmi ľúto. Podstúpil však liečenie a dostal sa z toho. Teraz môžem znovu povedať, že som hrdá na svojho otca.

Tým chcem povedať, že som zásadne proti alkoholu a drogám!                 K.

Skúsme byť viac tolerantní k druhým, k okoliu. Vytváraním konfliktov sa nič nerieši. Nenávisť sa bude len stupňovať. Vždy je nádej, že daný človek nie je taký, za akého ste ho považovali. Odhadom nikdy nespoznáme osobnosť človeka. Každý má právo byť takým, akým chce byť – umelcom, hercom, spevákom, introvertom či bifľošom... Človeka treba brať ako celok, ako niečo, čo je samo o sebe dokonalé už len tým, že je originálny a nie je ovca v stáde. A nakoniec citát od neznámeho autora: „Ži a nechaj žiť!“                                                     A.


Vianočná nálada

 

PRÍBEHY

 

Tichá noc, čarovná,
Slzy hviezd na steblách. 
Krištáľová rieka spiaca, 
Vyvrela zo sĺz anjela. 
I roztiahlo nebo paže, 
Rozžiarilo úsmevy hviezd, 
Ktorých svetlo lámu kamenné kríže,
Keď modlitba začne znieť. 
Pod lístím i pod snehom                                                                                                                             

Tisíc príbehov sa skrýva,
Že pod každým jedným krížom, 
Detská i dospelá tvár svoj večný sen sníva.
Šeptajú lipy, šeptajú brezy, 
Čo strážia miesto sladkých snov. 
Do korún chytajú padlé hviezdy, 
Čo rozžarujú tú dlhú cestu tmou. 
Stromy mohutné, staré stovky rokov, 
Hovoria si medzi sebou tie dávne príbehy, 
Ktoré smerujú v podobe dlhých krokov, 
Vysoko, smerom k nebu, až do Mliečnej dráhy.
Príbehy bdejúcich duší tam nad nami, 
Ktorých mená vytesané na kameni, 
Hovoria o statočnom konaní, 
Keď ešte len do neznáma kráčali po zemi. 
Každý sa narodí, učí sa, cíti a žije, 
Dospieva, rastie, starne a umiera...
Nakoniec ocitne sa ako hviezda - tam hore, 
Kde sa začína nová kapitola.

 

Denisa Pekárková

 


 

Ponúkame vám postrehy z exkurzie vo Viedni. Dúfame, že vám tieto zamyslenia prídu vhod v tomto predvianočnom období. Zároveň vám chceme zaželať príjemne prežité vianočné sviatky.

 

Vianočná Viedeň
Mnohí z nás toto čarovné mesto navštívili alebo sa ho chystajú navštíviť. Vianoce sú obdobím lásky, radosti, pokoja a dodávajú ľuďom zvláštnu energiu, ktorá posilní a rozochveje i tú najchladnejšiu dušu.Prechádzka Viedňou nás vovedie do minulosti. Mohutné stavby z dávnych dôb ohúria snáď každého. Dodnes sú udržiavané v skvelom stave a pohľad na ne je naozajstným „vitamínom“ pre oči. Rakúšania sú jednoducho národom, ktorý si váži svoju históriu a kultúru a je na ne patrične hrdý. Tá, podľa mňa, najkrajšia pamiatka sa nachádza v „srdci“ Viedne. Dóm sv. Štefana má ohromujúcu architektúru ako zvonka, tak aj zvnútra. Nejedna z nás by chcela mať svadbu v takejto nádhere.Pri potulkách historickými uličkami vianočnej Viedne sa to hemží ľuďmi rôznych národností. Z každej strany počujeme cudzí „bľabot“, ktorý však znie nadšene a radostne. Láska medzi ľuďmi sa v tomto období upevňuje, človeku osamelému sa, naopak, zasa zacnie. Neodmysliteľnou súčasťou a lákadlom Viedne sú svetoznáme vianočné trhy zvané Christkindlmarkt.  Z rôznych kútov cítiť vône koláčikov, pečených pochúťok alebo známeho punču, ktorému neodolá nik. Nádherná výzdoba dodáva návšteve tú správnu atmosféru. Jediné, čo možno prekáža, je chlad, preto sa treba poriadne zababušiť.
Skrátka, je to ten pravý vianočný výlet a zároveň hodnotný darček pod stromček, aký si môžeme nadeliť.
Pavla Blahová, žiačka III. I odboru kozmetik

Vianočné potulky Viedňou

Aj napriek pár chaotickým chvíľkam to bol veľmi vydarený výlet. Cestou nám pani sprievodkyňa horlivo rozprávala zaujímavosti o histórii každého miesta, ktorým sme prechádzali. V čokoládovni Hauswirth, ktorá sa nachádza v maličkej dedinke Kittsee neďaleko Viedne, sme si pozreli krátky film o vzniku a histórii tejto rodinnej firmy, pozreli si výrobu, ako aj ochutnali čokoládové výrobky a minuli peniaze na nákup sladkostí v podnikovej predajni. Viedeň je taká rozprávková krajina. Milá pani sprievodkyňa nás previedla známymi viedenskými pamiatkami. Obdivovali sme slávny orloj na Hohen Markt, Dóm sv. Štefana, bohato zdobený barokový Kostol sv. Petra, zimnú rezidenciu Habsburgovcov Hofburg s nádvorím, Schatzkammer – to je klenotnica, Spanische Hofreitschule – jazdeckú školu s krásnymi bielymi lipicanskými koníkmi, Volksgarten, Rathaus a Rathausplatz, rozsiahle budovy Prírodovedeckého a Umelecko-historického múzea, Burgtheater – viedenské mestské divadlo, parlament a ďalšie. Nedočkaví žiaci, túžiaci po punči a tešiaci sa na „kľučkovanie“ medzi stánkami s rozmanitým tovarom, sa pred obrovskou vysvietenou bránou najznámejších viedenských trhov rozpŕchli ako kŕdeľ vrán na každú stranu. Celá Viedeň bola nádherne vyzdobená vianočnými svetielkami a gigantickými ozdobami. Samotné trhy boli kúzelné a panovala tam príjemná, priateľská atmosféra. Stánky boli plné rozmanitých jedál všemožných farieb, opantávajúcich vás svojou vôňou, ktorá vás doslova lákala k sebe. Našli sme tam naozaj všetko. Po dvojhodinovom chodení v mraze, kedy nás zohrievala len šálka punču, sme sa už nevedeli dočkať domov. Cesta späť bola pomerne pokojná. Väčšina z nás bola skrehnutá a ospalá, takže sme sedeli ticho ako myšky a sledovali, ako ubieha cesta. Rada by som poďakovala trpezlivým pani učiteľkám a horlivej pani sprievodkyni, ktorá nás ani chvíľku nešetrila a sypala nám jednu informáciu za druhou.

Gabriela Korčeková, žiačka III. I odboru kozmetik


 

Na hodinách SJL dostávame priestor na voľné písanie. Niekedy nás inšpiruje sám život alebo dostaneme tému, citát či súbor slov a tie sú materiálom pre našu tvorivosť.

 

Vodičák

A teraz tu sedím so žiadosťou o vyhotovenie vodičáka a on kráča okolo mňa. Náhoda? Cítim, ako jeho pohľad spočinul na mne. Len sa pousmejem, pretože teraz som ja tá, ktorá vyhrala!

Bolo to asi pred týždňom. Sedela som v nevykúrenej, chladnej miestnosti s dvomi chlapcami. Nevedela som rozoznať, či sa trasiem od zimy alebo zo stresu. Keď sa konečne otvorili dvere, stál tam jeden z tých najhorších možných komisárov, u ktorých sa skladali skúšky,  s hŕbou papierov v rukách. Každému rozdal po štyri z nich. Boli to testy, ktoré nám naháňali hrôzu a nedali spávať.

„Napíšte si rodné číslo do pravého horného rohu!“ povedal, či skôr zakričal neskutočne nesympatickým hrubým hlasom. Nakrátko som sa zamyslela.

„Slečna, čo neviete, ktorá je pravá a ktorá ľavá strana? Vy si chcete robiť vodičák?!“

Stuhla som od strachu. Stres ma doslova pohltil. Po pár nekonečných sekundách som začala písať test. „Plný počet bodov! Zoberte si veci a choďte von!“ zaznelo z jeho úst.

Stres zo mňa ako-tak opadol. Čaká ma druhá časť. Cvičisko. Chalan, ktorý šiel predo mnou, spravil. Teraz je rad na mne.

Sedím v aute, opäť sa mi vracia ťažoba na hrudi a zalieva ma chladný pot. Cúvam do druhej garáže a v spätnom zrkadle zachytím jeho krutý pohľad. Striehne na jedinú moju chybu, pre ktorú by som mohla skončiť. Začalo snežiť, to je môj koniec. Komisár nervózne prešľapuje z nohy na nohu a dačo si mrmle popod nos. „No, žiadna sláva, poďme na jazdu!“ zhodnotil môj pretrpený výkon. „Musí byť na mňa taký odporný?!“ Jediné, čo som vnímala, bolo moje trasúce sa telo, a on situáciu ešte zhoršoval.

„Kolóny! No jasné, čo iné od mesta čakať! Ťahá ma snáď po všetkých uličkách a pritom ma stále v zrkadle prepaľuje pohľadom.“ Napriek nepriaznivým okolnostiam si trúfnem povedať, že mi to ide celkom dobre.

„Nespravili ste, nedali ste prednosť v jazde a išli ste pomalým tempom. Nabudúce to hádam bude svižnejšie,“ odvetil a slizko sa pri tom uškrnul. Na okamih som iste prestala dýchať a do očí sa mi vtisli slzy. Zobrala som veci z auta a bez slova odišla. Vôbec som si nevedela spomenúť, kde som to, dočerta, spravila tú chybu! Videla som, ako ten odporný tvor potláča smiech, keď som odchádzala. Nech sa smeje...

Po čase som dostala druhú šancu, s novým komisárom.

Mám to! Zvládla som to, aj s pochvalou!

autorka: Soňa Kijanicová, IV. I 

 

 Dobrodružstvo obyčajného dňa

Zobudila som sa do pochmúrneho zimného dňa. Všade v dome vládlo ticho. Táto atmosféra ma nútila ostať v objatí mäkkej, vyhriatej postele.

Po dlhom otáľaní som sa konečne donútila vstať a presunúť svoj ťažký zadok ku skrini s oblečením. Krátkym pohľadom z okna som zazrela stromy, kývajúce sa zo strany na stranu v silnom vetre. Zahľadela som sa na svoj nejasný odraz v okne. „Mala by som sa dať do poriadku,“ zamrmlala som si popod nos, keď vtom zrazu bum! Rana ako z dela.

Vybehla som z izby, div som si nohy nedolámala. Rozrazila som dvere, odhodlaná čeliť nebezpečenstvu, no na moje prekvapenie sa mi naskytol iba smiešny pohľad na mamu, ako stojí, ruky spínajúc nad zdemolovaným autom. Zacúvala rovno do plotu pri pokuse vyjsť zo záhrady!

„Bež sa rýchlo nachystať, dnes pôjdeš do školy autobusom!“ zakričala na mňa.

Vypleštila som oči a s vedomím krátkeho času, ktorý mi ostával do príchodu spoja, som sa vychystala. Len tak-tak som stihla dobehnúť. Po zakúpení lístka som sa dozvedela od šoféra, že pre uzavretie železničného priecestia musím v nasledujúcej dedine prestúpiť na prípoj.

„No čo už, tak počkám na ďalší. Čo také by sa mi asi mohlo stať?“ pomyslela som si.

Ako ste určite uhádli, nasadla som do nesprávneho autobusu. Pýtate sa, ako sa mi to podarilo? Úprimne, ani sama neviem. Autobus šiel rovnakým smerom, ako mal ísť ten môj, a o viac som sa nestarala. S jemnou dávkou hrdosti som sa pohodlne zamrvila na sedadle, spokojne som privrela oči a iba na chvíľku som sa zamyslela...

Po dvadsaťminútovom pochrapkávaní, toľko času asi uplynulo od začiatku môjho omylu, s lícom nalepeným na studenom skle, autobus vbehol kolesom do diery a nepríjemný úder do hlavy ma donútil otvoriť oči. V panike mi stiahlo hrdlo. S hrôzou som zistila, že vôbec nie som tam, kde som byť mala.

Zdrapila som všetky svoje rárohy a potkýnajúc sa úzkou uličkou autobusu, som sa dotisla k šoférovi. Bola som odhodlaná zistiť, kde som, kto som a kam to vlastne smerujem.

Šofér zachoval pokoj a zdržal sa uštipačných poznámok na moju adresu. Vysvetlil mi, čo som potrebovala vedieť a aj to, ako sa dostanem naspäť z miesta, kde vystúpim.

Do školy som nakoniec dorazila s dvojhodinovým meškaním a moja triedna ma ešte pochválila, že napriek omylu a smole som na zvyšok vyučovania prišla. To by vraj z našej triedy urobil len málokto.

autorka: Gabriela Korčeková, IV. I 

 

Pohľad zo starej veže

Stojím na najvyššom poschodí starej veže, takmer schátralej. Mnohým už nestojí ani

za pohľad. Nie je ničím výrazná, výzorom ako každá iná na Slovensku. To mám na nej najradšej. Vždy tu nájdem pokoj, samotu a častokrát aj odpovede na mnohé otázky, ktoré mi behajú hlavou už niekoľko dní.

Dnes stojím pri okne, hľadím na krásnu prírodnú scenériu zapadajúceho slnka kontrastujúceho s tmavými horami, ktoré tvora horizont. Rozmýšľam nad dnešným incidentom. Ráno ako každé iné, no niečím výnimočné. Žiaľ, nie v dobrom zmysle slova.

„Dobrý deň, slečna, kam to bude?“ víta ma usmiaty vodič autobusu.

„Poprosím na Košickú,“ odvetím a opätujem mu úsmev. Sadnem si takmer dozadu a zasnene hľadím na naše urýchlené mesto. Nepáči sa mi, ale mám k nemu silnú citovú väzbu.

Zo snenia ma prebudí silná, hlučná rana a brzdenie.

„ No, tak to bude nadlho!“ skonštatuje vodič a vulgárne zanadáva. Naťahujem krk, aby som zistila, čo sa deje.

Naskytne sa mi veľmi nepríjemný pohľad na rozbité auto, z ktorého stúpa dym, a na vykoľajený vlak. Ľudia sa zbiehajú, niektorí sa snažia pomôcť, iní sa len prizerajú. Neostáva mi nič iné, len utekať na prednášku pešo. Kývnem šoférovi a opúšťam autobus. Keď prechádzam okolo hlúčika ľudí, začujem: „ Tomu už nepomôže ani zázrak. Chudák chlapec!“

Sedím v triede na prednáške, keď si ku mne prisadne Julka a ľútostivo na mňa pozrie: „ Si v pohode?“ Nechápavo na ňu pozriem. Vtom pochopí, ešte ľútostivejšie sa na mňa zahľadí svojimi modrými očami, jednou rukou ma pohladí a druhou ťuká do telefónu, kde niečo hľadá.

Strčí mi ho pod nos a mne sa naskytne pohľad na dnešnú nehodu a článok o nej. So slzami zisťujem, že obeťou nehody bol môj sused, s ktorým sme sa nejako zvlášť nekamarátili, avšak každé ráno sme sa stretli pri spoločnom venčení našich feniek. Urastený, tmavovlasý, čokoládový mládenec

s krásnym úsmevom mi vždy spríjemnil ráno pozdravom a svojou prítomnosťou. Občas sme prehodili pár slov, inokedy len užívali ticho. Vždy sa mi páčil a Julka to vedela.

Prúdy sĺz sa mi valili po mojich lícach a ja som ich nedokázala zastaviť. Vedela som, že mi pomôže iba samota.

Preto som dnes tu, hľadím na scenériu, ktorá sa z večernej postupne zmenila na nočnú. Slnko bolo vymenené hviezdami a mesiacom. Stojím v okne, moja bledá tvár je osvetlená jemným svetlom a na lícach sa mi trbliecu prúdy jemných sĺz. Opäť. Ako takmer celý deň.  Hľadím síce do diaľky, ale v hlave mám inú predstavu. Predstavu svojho vysneného čokoládového chlapca. Ostane však iba snom. Už navždy.

autorka: nemenovaná

 

Dobrodružstvo na mori

Slnko lenivo vychádzalo nad obzor zeme. Teraz už na pokojnom mori plávali len zvyšky potopenej lode. Na túto hrôzostrašnú noc ľudia len tak nezabudnú.

Všetko sa začalo úplne nevinne na obrovskej výletnej lodi, ktorá sa plavila po mori. Plavba prebiehala v dobrej nálade. Bolo jedenásť hodín večer, keď kapitán lode prišiel za prvým dôstojníkom.

„Poddôstojník, všimli ste si, že sa obloha zaťahuje? Ani hviezdy už nevidieť!“ povedal zadumaný kapitán.

„Nebuďte paranoidný, kapitánko, plavba prebieha bez komplikácií a o hodinu oslávime Nový rok!“ vyriekol úplne pokojne. Kapitán zmĺkol, len obavy na jeho tvári značili, že niečo nie je v poriadku.

Hostia sa bavili v sále. Barman mal veľa práce s miešaním drinkov, barová speváčka vystupovala sólo na malom pódiu a bohatí i chudobní cestujúci sa zabávali, každý po svojom.

Ostáva polhodina do Nového roku, keď atmosféru preruší silný hrom, ktorý udrie veľmi blízko, a vzápätí všetkých oslepí blesk. Kapitán vybehne na palubu s poddôstojníkom v pätách.

„Toto vôbec nevyzerá dobre! Blíži sa poriadna búrka, musíme loď otočiť a vrátiť sa na pevninu,“ vyriekne kapitán s obavami. „To nebude potrebné, je to len neškodná búrka!“ protirečí mu poddôstojník a kapitánovi už nevenuje pozornosť. O trištvrte na dvanásť more nemilosrdne naráža do bokov lode. Spojár hlási vedeniu lode: „Kapitán, stratili sme spojenie s pevninou, búrka je príliš silná a nebezpečná! Čo budeme robiť?“

„Nikto ani hnúť! Budeme pokračovať v plavbe,“ a z opasku vytiahne zbraň. „Poddôstojník, nebláznite!“ „Ticho!“ zvrieskne poddôstojník a namieri zbraň na cestujúcich, odkiaľ si vyberie rukojemníčku. „Pokračujte v plavbe,“ zasipí a v rukách zviera zbraň.

Plány na záchranu lode prerušil silný blesk, ktorý udrel priamo do lode a tá sa začala lámať na dve časti. Ľudia panikárili. To využil kapitán a udrel poddôstojníka tyčou, ktorú mal poruke. Poddôstojník spadol omráčený na zem, dievča sa vyslobodilo spod zovretia a zaistilo zbraň.

„Rýchlo, spustite záchranné člny! Nastúpte si do radu a pomaly nasadajte do člnov,“ prikázal kapitán. Ľudia spravili tak, ako prikázal. Na lodi vládol veľký chaos, cestujúci pobehovali z jednej strany na druhú.

Vtom sa ozval obrovský rachot, loď sa prelomila na dve časti a začala sa potápať.

„Rýchlo! Pohnite sa! Máme málo času!“ skríkol kapitán na cestujúcich. Už boli skoro všetci v člnoch, niektorí zranení, ale nažive, keď sa ozval ďalší hrom a hneď za ním blesk. To už kapitán vedel, že je definitívny koniec. Blesk znova zasiahol loď a tá sa skoro okamžite potopila aj s kapitánom, poddôstojníkom a jedným členom posádky, ktorí nestihli prestúpiť do člnov. Našli smrť v mori, a to len pre poddôstojníkovu hlúposť.

Ľudia v záchranných člnoch čakali na pomoc a vyslobodenie z tohto pekla, pokiaľ si niekto vôbec všimne, že sa nevrátili. Boli stratení na mori s hrôzostrašnými spomienkami na noc.

autorka: Anna Mravcová, II. K 

 

Cesta

Kráčam tmavými ulicami mesta. Nikto tu nie je. Všetci žijú v inom svete, v priestore, kde bojujú o lajky a komentáre s tvárou pripútanou o displej telefónu.

Na rohu ulice, v jednom z tých tmavých kútov, kam silný vietor nedočiahne svojimi pazúrmi, sedí dievčatko. Jeho slzy padajú na zem spolu s dažďovými kvapkami a omývajú kamenný obklad zaprášenej uličky. Stratila sa? Podídem bližšie. Vtom sa spoza vysokých tují, ktoré objímajú ulicu, vynorí obrovský muž s krátkymi vlasmi, zavalitou postavou a prísnym pohľadom. Rýchlou, ťarbavou chôdzou sa priblíži k dievčatku a udrie ho.

Dievčatko sa rozplače ešte viac. Všetci naokolo sa len nemo prizerajú, no neurobia nič. Utekám bližšie, chcem mu pomôcť, ale ten muž prudko otočí svoju tvár a pozerá nenávistne priamo na mňa. Načiahne ruku zovretú v päsť a vtom...

Nastane ticho. Také čarovné a dokonalé ticho, aké nemôžete okúsiť ani v snoch a ani na zemi. Navôkol sa rozprestiera tma, krásne tmavá ako údolie v neobjavenej jaskyni. Konečne som preč z toho inferna na zemi.

 Jemný svetelný lúč otvára moje oči a ohrieva ma sťa plamienok v kozube za studených nocí. Posadím sa. Ocitla som sa na lúke pri jazierku. Je nádherné, jeho hladina je pokojná a hladká ako sklo, modrá ako azurit.  Prechádzam sa okolo jazierka a na bosých nohách cítim jemné steblá trávy, ktorá sa láme, a keď ju moja noha opustí, zase stúpa a rastie. Na niektorých miestach je lúka posiata farebnými kvetmi, ktoré svojou vôňou vábia zmysly aj na niekoľko kilometrov. Lúku obkolesuje aleja  briez. Svojimi rukami sa temer dotýkajú modrastej oblohy, akoby len ony vedeli, kde nájdu Boha. Povrch každého listu, každého kameňa, každej kvapky rosy hladká svojimi nežnými rukami hrejivé slnko.

Zrazu zbadám, ako sa v popolavej skale objaví hviezda, ktorá ma svojou ostrou čiarou oslepí.  Zatváram oči. Keď ich opäť otvorím, ležím na premočenej zemi v tmavej uličke. Na jej konci vidím muža, ako nesie plačúce dieťa a pomaly sa stráca za obzorom.

Ľudia naokolo mne ani dieťaťu  nepomôžu. Nemôžu. Stále majú oči prilepené na displejoch telefónov.

Vstávam. Kráčam tmavými ulicami mesta. Nikto tu nie je. Počujem plač. V pravej ruke zvieram telefón. Máte nové upozornenie, máte novú žiadosť o kontakt, máte...


2016-2017


Ahojte,

otvárame literárne okienko, do ktorého môžete prispieť i vy svojimi literárnymi pokusmi. Ak máte zaujímavé myšlienky, podeľte sa o ne s nami.

Tešíme sa na vaše príspevky, s ktorými oslovíte svoju vyučujúcu slovenského jazyka a literatúry.

Na úvod vám ponúkame ukážku z pozoruhodnej tvorby autorky Denisy Pekárkovej, žiačky II. I odboru kozmetik.

 

 

NAPOSLEDY

Prečo rozlúčkové ahoj tak veľmi bolí?  
Oči ronia krištáľové slzy...
Ahoj, ktoré zanechá hlboké rany, 
Pozdrav, z ktorého mrazí...
Keď poslednýkrát zaznie z rozochvených pier, 
Z posledného výdychu, studeného ako smrť sama, 
Otvorí sa etapa v podobe priezračných dvier... 
A v nich stojí čierna dáma.
Závoj po členky, hodvábny golier, 
Bledá ako sneh, 
Oznamuje koniec...
Nesie meno Smrť.
Zazneli zvony, padla tma,
Mráz prenikol pod kabát.
Prišla pani, bez pozvania, 
Mladý život vziať. 
Spoza okeníc vykúkajú dve čierne oči, 
S tichým krokom prikráda sa, 
Za sebou tiahne zúfalé vytie vlčie, 
Je jasné, že neodíde sama. 
Ako sa objavila, tak i zmizla,
Tíško a bez stopy, 
Unavená duša navždy zmrzla... 
Srdce sa vydalo do temnoty... 
Odniesla si nevinného, 
Do údolia ozveny hlasu,
A tam ho nechá zblúdeného, 
Čakať na Božiu spásu...


 O ZAKLIATOM KRÁĽOVI

Stará legenda hovorí...
Príbeh o zakliatom kráľovi, 
Žijúcom v zámorí, 
Za hradnými múrmi väznenom.
V krajine zrkadla, 
Kde na zem chodia hviezdy spať,
Keď padne tma...
Kráľa vidieť v okne stáť. 
S kamennou tvárou vpred sa díva,
Cez roj padajúcich komét
O slobode sníva...
Verí, že raz opustí opevnený svet.
Sto rokov prešlo počas jednej noci.
Zmenila sa doba, len hrad stále stojí, 
Je v kúzelnej moci,
Čaká,  kým ho niekto vyslobodí. 
Ani deň dlhý skončiť nemôže...
Skameneli poddaní, 
Zvoní zvon starej veže, 
Svetlo vrhá stožiar námorný.
Kráľ obklopený nedobytnými múrmi
Pomaly tuhne od pásu hore...
Z pevnosti zrazu len ruiny, 
Pohltilo more.


PRÍBEHY

Tichá noc, čarovná,
Slzy hviezd na steblách. 
Krištáľová rieka spiaca, 
Vyvrela zo sĺz anjela. 
I roztiahlo nebo paže, 
Rozžiarilo úsmevy hviezd, 
Ktorých svetlo lámu kamenné kríže,
Keď modlitba začne znieť. 
Pod lístím i pod snehom 
Tisíc príbehov sa skrýva,
Že pod každým jedným krížom, 
Detská i dospelá tvár svoj večný sen sníva.
Šeptajú lipy, šeptajú brezy, 
Čo strážia miesto sladkých snov. 
Do korún chytajú padlé hviezdy, 
Čo rozžarujú tú dlhú cestu tmou. 
Stromy mohutné, staré stovky rokov, 
Hovoria si medzi sebou tie dávne príbehy, 
Ktoré smerujú v podobe dlhých krokov, 
Vysoko, smerom k nebu, až do Mliečnej dráhy.
Príbehy bdejúcich duší tam nad nami, 
Ktorých mená vytesané na kameni, 
Hovoria o statočnom konaní, 
Keď ešte len do neznáma kráčali po zemi. 
Každý sa narodí, učí sa, cíti a žije, 
Dospieva, rastie, starne a umiera...
Nakoniec ocitne sa ako hviezda - tam hore, 
Kde sa začína nová kapitola.


Sladké sny

Zobudím sa vo svojej malej útulnej izbe. Ako každé ráno idem najskôr do kuchyne pozdraviť mamu. Lenže nikde nie je. Skúšam jej volať, nedvíha. Pozriem von oknom, no všade je len ticho. Opustené autá, prázdne ulice a hlavne žiadni ľudia. „Čo sa to do pekla stalo?“ pýtam sa sám seba.

Čakal som hodinu, stále sa nič nezmenilo. Vybehol som von, no nikde nebolo ani živej duše. Nevedel som, čo mám robiť. Vrátiť sa do bezpečia alebo sa odhodlať na preskúmanie ulíc? Veď predsa musím nájsť mamu, jedinú rodinu, ktorá mi ostala po tom, čo otec zomrel.

Prechádzal som po našej ulici. Bol počuť len šum vetra počas tohto jarného dňa. Stále som nevedel pochopiť, čo sa tu stalo. Veď predsa nemôžu všetci zmiznúť len tak, počas jednej noci?! Prišiel som až na koniec ulice, kde som uvidel prázdne autá, medzi ktorými sa prechádzalo zopár ľudí. Keď sa však otočili ku mne, skoro som od zľaknutia padol na zadok. Strapaté vlasy, krvavé oči a odpadávajúce kúsky mäsa z tváre. Pomaly sa začali približovať. V tom okamihu som začal utekať ako najlepšie viem a vrátil som sa do bytu. Keďže susedov tu nikde nebolo, zamkol som hlavné vchodové dvere a aj dvere do bytu.

Nechápal som, čo to malo znamenať. Potichu som sa vystrčil z okna, z ktorého som uvidel ešte viac takýchto ľudí. To ma dosť vydesilo.

Skúsil som zapnúť televíziu, no nebol žiaden signál. Rádio bolo na tom lepšie. Našiel som tam až jednu dostupnú stanicu. Hlásili na nej, že sa nejaký vírus rozšíril do sveta. Napadne organizmus a začne vás rozožierať.

Nechápem, ako niekto môže niečo také spraviť. Zrazu sa mi zazdalo, že počujem štekot psov. Z okna vidieť, ako psy obkľúčili bytovku. Štekali a zúrili ako besné. Žeby to bolo ďalšie štádium vírusu? Nemožné, veď je to úplne šialené!

Vtom z ničoho nič začali pršať klobásky s horčicou...

Prebudil som sa na pípanie budíka. „Bol to len sen, vedel som, že tak neskoro nemám večerať tie klobásky!“

Michaela Hadidová, II. I odbor kozmetik


Zázraky sa dejú

,,Ja na nič nadprirodzené neverím,“ odpovedala som staršej pani. Či verím na zázraky? Neviem, či v mojom životom sa aj niečo také dá. Žena na mňa divne zazrela a zmizla vo dverách nemocničnej izby. Pýtate sa, prečo som v nemocnici? Môj starší brat má nádor na mozgu a lekári mu dávajú maximálne týždeň života. Vraj s tým nemôžu nič robiť. Teraz idem pomaly domov, zastavujúc sa všade, kde môžem. Veľmi sa mi tam nechce ísť. Pomaličky idem a obdivujem nádheru parku. Predo mnou počujem volanie: ,,Laura, ahoj dieťa, ako sa máš?“ Zodvihla som hlavu a uvidela tetu Helenu. Mávala mi a zoširoka sa na mňa usmievala. ,,Dobrý deň, som v pohode a vy?“ pozdravila som a spýtala sa. ,,Výborne! Akurát sme v záhrade s manželom zbierali zeleninu. Nechcela by si? Určite ti bude chutiť!“ ,,Áno, ďakujem!“ usmiala som sa na ňu. Jej zelenina vždy chutila výborne. Dávala nám ju od nepamäti. Zobrala som si teda tú tašku a išla ďalej. Znova som obdivovala nádheru prírody, ale tentokrát už v lese, cez ktorý som musela prejsť. Vtáky štebotali a sem-tam som uvidela nejakú veveričku. Vyšla som z lesa a ocitla som sa pri dome. Vyzula som si topánky a šla dnu. Z obývačky sa ozval veľký rachot a hneď som vedela, čo bude nasledovať.                             

,,Laura, kde si bola?! Mala si sa postarať o našich hostí!“ zakričal na mňa otec. Vošiel do kuchyne a videla som tú nazúrenú tvár. ,,Bola som za Kikom v nemocnici,“ odpovedala som mu. ,,Kdeže si to bola?! Nepovedal som ti, že nechcem, aby si tam chodila?!“ povedal ešte viac naštvaný.  ,,Ale veď je to môj brat ...“ ,,Ty nevďačnica, ja ti dávam prachy a ty ma nepočúvaš!“ zvrieskol a ďalšie, čo som vnímala, bolo, že letím ku stene. Nikdy som neverila, že niekto mi naozaj môže dať takú facku, aby mi stena dala druhú. Udrel ma do brucha a ja som sa zviezla na zem. Bolelo to, ale prestala som to cítiť. Začala som cítiť množstvo alkoholu, ktorý mal v sebe. Mykala som sa, čím som si zaslúžila ďalší úder do brucha. ,, Za toto zaplatíš!“ povedal. ,,Nie!“ zvrieskla som a z celej sily ho kopla kolenom. Zvrtla som sa a utekala som preč, čo mi nohy stačili. „Toto mi predsa nemohol urobiť! Kam sa podel môj dobrý ocko?“ povedala som si pre seba.                                                                                                                

Utekala som cez les a ani som si nevšimla koreň, o ktorý som sa potkla. Naberala som nový dych a snažila sa postaviť. No nešlo to. Všetko ma bolelo a triasla som sa. Uvedomila som si, že vo vnútri brucha sa mi rozlieva niečo teplé. Ocitla som sa v časti lesa, ktorú som nepoznala. Pozerala som sa okolo seba a uvidela som jaskyňu. Rozhodla som sa, že tam ostanem, kým nevyjde slnko. Oči sa mi zavreli a nechala som sa uniesť do temnoty. Keď som ich otvorila, uvidela som krásnu záhradu a nádhernú oblohu. ,,Kde to som?“ opýtala som sa sama seba a nečakala som, že mi niekto odpovie. ,,Si v záhrade anjelov,“ odpovedal nežný hlas. Otočila som sa a uvidela krásneho muža. Bol to anjel. ,,Ako som sa sem dostala?“ ,,Zaspala si v jaskyni,“ odpovedal muž. Myslela som si, že je to len sen, krásny sen. No muž mi povedal, že zomieram. Zalapala som po dychu. ,,Zomieram? Ale ako to?“ ,,Utrpela si ťažké krvácanie do brucha a zaspala si. Myslím, že sa ti veľmi  zomierať nechce, však? Lenže ty neveríš na zázraky,“ povedal anjel. „Keby som verila na zázraky, chcela by som, aby bol môj brat šťastný.“ V tom okamihu ma muž vzal do nemocnice a povedal: ,,Tvoj brat, ani nikto nás nevidí, ale ty vidíš to dievča, čo pri ňom plače. Je mi to ľúto, že vás nemôžem zachrániť oboch,“ odvetil muž.  Zamyslela som sa, ale odpoveď som poznala. ,,Ak pôjdem s tebou, sľubuješ, že bude šťastný?“ ,,Zázraky sa dejú, Laura, len musíš v ne veriť.“ S týmito slovami som sa k nemu otočila a kráčala za bielym svetlom, zanechávajúc svoje telo v temnotách malej jaskyne.

 

Adriána Ramšáková, II. I pracovník marketingu


 

Osudové stretnutie

Bola jedna malá dedinka. V nej žilo jedno dievča -  Kristínka a chlapec -  Matiáš. Matiáš bol o trochu starší. Tieto dve deti sa nepoznali. Bývali zopár domov vzdialených od seba. Obe deti mali spoločnú jednu vec, a to boli motýle. Motýle bezpodmienečne patrili ku Kristínkinmu životu a tak isto k Matiášovmu.

Jedného dňa si Kristínka vzala malú desiatu, sieť na motýle a vybrala sa na lúku. To isté v ten deň urobil aj Matiáš.

Kristína bežala po priestrannej lúke. Bežala, bežala a svoj zrak upierala len na motýľa. Nič iné ju nezaujímalo.  Nevšimla si kameň, ktorý ležal na lúke. Na tú istú lúku šiel aj Matiáš. Zbadal malé dievčatko, ktoré plakalo na zemi v tráve. Podišiel k nej a spýtal sa jej: ,,Ahoj, si v poriadku? Čo sa stalo?"

Uplakaná Kristínka sa naňho pozrela a povedala mu: ,,Ahoj, spadla som, zakopla som o tamten kameň, čo leží v tráve!" Matiáš sa obzrel, postavil sa, vzal kameň a odhodil ho preč. Pozrel sa na plačúcu Kristínku a podal jej vreckovku. Spýtal sa jej: ,,Kde bývaš? Och, ani som sa nepredstavil, ja som Matiáš, bývam neďaleko v dedine,  a ty?" „Ja som Kristínka a tiež bývam neďaleko v dedine, je to len kúsok.“ Obaja sa pousmiali. Boli radi, že bývajú v tej istej dedine. Matiáš sa potom usmial na Kristínu a povedal: ,,Ak nezvládneš cestu domov, tak ťa prenesiem." Kristína si utrela slzy, usmiala sa na Matiáša a záporne pokrútila hlavou. Chcela kráčať po svojich, ale keď vstala, bolelo ju ublížené koleno. Poprosila  ho teda, aby ju odniesol. Matiáš zobral Kristínku do náručia a odniesol ju domov. Keď uvidel, kde býva, potešil sa, že bývajú blízko seba.

Vďaka motýľom a nešťastnej nehode sa z nich stali najlepší priatelia. Z priateľstva sa stala večná láska.

 

Barbora Holúbková, II. I odbor pracovník marketingu


                                                     Delírium

Hľadí na mňa tými svojimi veľkými opálovými očami vykúkajúcimi spoza clony gaštanovohnedých, po pás dlhých vlasov, a s napätím čaká na moju odpoveď. „Ah, nemôžeš odo mňa chcieť niečo také, Annie!“  Zase ten jej prosebný pohľad! Bože, ako veľmi toto dievča milujem.

Malý nos, plné, jemne ružové pery, nízke čelo a roztomilé jamky v lícach pri každom zriedkavom úsmeve. Nádherná postava zahalená béžovým tričkom, krátkou hnedou koženou bundou a driek obmotaný manévrovacím výstrojom na čiernych kožených nohaviciach. Po oboch bokoch sa jej hompáľajú ako britva ostré meče aj s výmennými čepeľami. Krásna, no nebezpečná.

„Hej! Eren, počúvaš ma vôbec?“  skríkne. „Háá? Čo? Áno, Áno, jasné, že počúvam...., hmmm... a čo si to vlastne hovorila?“ Po tejto otázke ma minimálne trikrát zavraždila pohľadom. „Bože, aj šteňa dokáže byť pozornejšie ako ty! Hovorím ti, že dnes musíme utiecť za hradby, zohnala som ti výstroj a pôjde s nami aj Marco.“ „Annie...“   „Žiadne Annie! Nebudem celý život trčať za hradbami len preto, že má ľudstvo strach urobiť krok vpred a vidieť svet taký, aký ho zanechalo. Od konca 3. svetovej vojny už predsa ubehlo vyše dvesto rokov! Zvyšky populácie sa bezbranne krčia za hradbami ako myši v kanáloch a bojujú o každý kúsok obschnutého chleba, len kvôli strachu vyjsť von a čeliť tomu, čo napáchali. Boja sa snáď tých pár armádnych zbehov z už aj tak zničenej armády? Alebo zostatkov rádioaktivity po jadrových útokoch? Ach, veď je to úplne smiešne... Boli sme dokonalá rasa, mali sme hromadu techniky, vymožeností, dokázali vyliečiť každú chorobu... a teraz?“ zlomil sa jej hlas a na povrch sa predral prvý zo série telom otriasajúcich sa vzlykov.

Nedokázal som nič urobiť. Len som sedel, pozeral, ako sa jej telo otriasa pod mohutnými vzlykmi a z očí sa jej tlačia krokodílie slzy raziace si cestičku po ufúľanej tvári k dokonale tvarovaným plným perám. Mrzelo ma, že jej nedokážem poskytnúť svoju náruč ako štít proti jej smútku a trápeniam. Chtiac-nechtiac viem, že mala pravdu. Vo všetkom.

Zdvihol som zrak a pri pohľade na jej usmoklenú tvár som sa nekontrolovateľne rozosmial. Annie sa hrdo nafúkla ako ropucha,  utrela si sople do rukáva a udrela ma päsťou po hlave. „Auu! To bolí!“ smial som sa. „Nemáš sa mi čo smiať! A pohni, musíme sa chystať, začína sa stmievať a my sa potrebujeme dostať cez hradby bez toho, aby sme zaujali pozornosť légií!“

Je asi desať hodín večer. Všetci sa krčíme v kríkoch a snažíme sa upokojiť. Máme svoj výstroj a plášte s hlbokými kapucňami, zakrývajúcimi nám tvár. Stena je vysoká sedemdesiat metrov. Pozriem na Annie, je napätá a plne sústredená. „Teraz!“ skríkne. Všetci traja sa rozbehneme k hradbe.

V ušiach mi zvoní zbesilý tlkot môjho srdca. Strhnem si plášť, vystrelím z výstroja dva železné hroty pripevnené na oceľovom lane. So svišťaním sa zabodli do betónovej hradby a vyniesli ma do desaťmetrovej výšky. Obzriem sa, kde sa nachádzajú ostatní. Marco sa s tromi šípmi v hrudi rúti k zemi. Zlyhal mu výstroj.

Snažím sa nájsť Annie, blúdim pohľadom, kam v tej tme dovidím. Vtom sa mi uvoľnia hroty a cítim, že padám. Bol to tvrdý dopad priamo na chrbát. Otvorím oči. Vidím, že ku mne beží Annie. Chcem sa posadiť, ale niečo mi bráni. Pozriem sa na svoju hruď. Pod tričkom sa mi zreteľné rozpíja veľká krvavá škvrna.

S plačom ku mne dobehne Annie, jej slzy mi zmáčajú líca. Ešte som ju nevidel takú zraniteľnú. Chcem jej povedať, ako ju milujem, dotknúť sa jej uplakanej tváre...

V obzore za ňou sa niečo mihlo. Strážnik. Napol tetivu, chystal sa vystreliť. Chcel som Annie stiahnuť na seba, no bolo príliš neskoro. Prvý šíp jej preletel cez krk, uplakané oči vytreštila od ľaku a bolesti, druhý preletel zozadu cez lebku a ostrý hrot vyšiel okom. S chrčaním sa na mňa zvalila a naposledy vydýchla.

 

Gabriela Korčeková, II. I odbor kozmetik


 

                                                             Svedomie

Nenávidela som chodiť domov. Bála som sa ísť domov. Bála som sa jeho. Bohužiaľ, nemala som kam ísť. Nikde nebolo bezpečne. Vlastne som ani nemohla odísť. Našiel by si ma a urobil by mi zo života ešte väčšie peklo ako mám, a to už by som asi nevydržala. Ledva to teraz zvládam.                                                                   

Prečo mi to robí? Sama neviem. Bojím sa zaspať, skoro stále mám nočné mory. Je tam. Je v nich. Sleduje ma. Ničí ma. Vidí ma.  Je stále so mnou.  Vysoká tmavá postava s veľkými temnými očami, ktoré ma pozorujú. Aj teraz ma vidí. Často kričí, no len ja ho počujem. „Prosím ... prestaň!“ šepla som skoro nečujne. No on ma počul veľmi dobre. Nemala som síl čeliť ničomu takému.                                                                    

Časom ma to obralo o všetko. Bola som jeho korisťou. Stále sa na mňa pozeral a bral mi aj to posledné, čo som mala - nádej. Zakričala som zo všetkých síl: „Daj mi už konečne pokoj, už dosť!“ Dala som si ruky na uši a zavrela som kŕčovito oči. Keď som ich pomaly otvorila a poobzerala som sa po izbe, už tu nebol, odišiel. Mala som pocit prázdnoty, no v kútiku duše som sa stále bála. Už nikdy nebudem šťastná, alebo sa mýlim? Skončí to niekedy?                                                                                      

Ľahla som si na posteľ a začala premýšľať. Únava ma premohla a ja som upadla to tvrdého spánku. Keď som sa prebrala, pozerala som sa rovno do tých jeho smrtiacich očí. Nemala som strach, no bola som slabá. Svoje mohutné ruky mal obmotané okolo môjho krku a snažil sa ma udusiť. Náhle sa pozrel za mňa a svoje veľké oči otvoril ešte viac. Akoby ho niečo vystrašilo ...  Žeby sa bál?

Sedela som vystrašená a nezmohla som sa na slovo. Hlavou mi behali kadejaké myšlienky. Čo ho mohlo tak vystrašiť? Čo je to tam za mnou? Je to osoba alebo len nejaká vec?  Čo som komu urobila, že mi to robí? Prečo si vybral akurát mňa? Nedokážem už viac trpieť.

Nevedomky som sa rozplakala. Horúce slzy sa mi  kotúľali po lícach. Vedela som, že stojí za mnou. Cítila som to. „Prečo mi to robíš?“ naivne som čakala na odpoveď, ktorú som nedostala. „Už dosť!“ zakričala som, keď sa zasa začal približovať. Rozutekala som sa nevedno kam. Zrazu som do niečoho tvrdého narazila a spadla. Už som uvidela len čiernu tmu.                                                                                               

Otvorila som oči a všade bolo biele svetlo, ktoré ma na chvíľu oslepilo, no po čase som si na to zvykla. Poobzerala som sa okolo seba. „Kde to som?“ kričala som. Nikde nič. Bola som zúfalá...                                               

Vtom sa predo mnou zjavila tá najkrajšia žena, akú si dokážem predstaviť. Mala dlhé havranie vlasy, červený rúž a dlhé čierne starodávne šaty. Mala výrazné lícne kosti, bledú tvár a chudú postavu. Na chrbte bolo vidieť dve obrovské krídla. Nemo som sa na ňu pozerala a ona sa na mňa usmievala. Zrazu sa pozrela za mňa a nasadila pohŕdavý výraz. Opatrne som sa otočila. Pohľadom  som sa stretla s ním, s očami príšery, ktoré na mňa neúprosne hľadeli. Snažil sa ku mne dostať, ale márne. Ako keby nás delila neviditeľná stena. „Neboj sa, neublíži ti, nedostane sa k tebe,“ povedala ženská postava a jej hlas bol ako najkrajšia melódia pre moje uši. Otočila som sa a ona sa na mňa usmievala.           

„Kto si?“ spýtala som sa hneď to prvé, čo mi napadlo. „Chceš, aby to všetko skončilo?“ položila mi  otázku a v tvári zvážnela. Nesmelo som prikývla. Pristúpila ku mne, priložila svoje pery na moje a obmotala si ma krídlami. Zavrela som oči a už som videla len čiernočiernu tmu. A ja som hneď vedela, že je to anjel Smrti.

                                                                                                           

Andrea Papíková, II. I odbor pracovník marketingu


 

Sen

Prechádzam okolo novinového stánku. Dnešné vydanie známeho týždenníka spôsobilo ošiaľ, pretože obsahuje stieracie losy s obrovskou výhrou. Ako už bolo u mňa zvykom, aj ja si idem akurát tento týždenník kúpiť.

Keď som prišla k stánku a povedala predavačke, čo chcem, s úsmevom na tvári na mňa prehovorila: „Máte obrovské šťastie! Akurát vám predám posledný kus.“ Poďakovala som, zaplatila a pokračovala v ceste.

Zastavila som sa v jednom podniku na kávu. Nedalo mi to a ako správny zvedavý človek stieram los. Neočakávam žiadne zázraky, ale aspoň si skracujem čas, kým pôjdem do práce. Pomaly stieram políčka medeným centom a... Nastal šok! Snáď sa mi aj srdce zastavilo! Los je výherný!

V tomto momente ma zaplavili rôzne myšlienky a pocity. Trocha sa mi zatočila hlava.  Prvá vec, ktorú som chytila do ruky, je telefón. Volám šéfovi, že do práce už nikdy neprídem. Šéf mi naštvaný zložil a ja prežívam pocit slobody. S trasúcimi sa rukami dávam telefón do kabelky. Dostávam nový elán do života a v priebehu pár sekúnd sa všetko mení. Ešte stále tomu nemôžem uveriť, že práve ja som ten šťastný človek. Pritom som kúpila posledný kus! Rozhodla som sa, že sa vrátim do stánku informovať sa o výhre. Keď zrazu....

Otváram oči a rozospatá si uvedomím, že ležím doma na gauči s novinami. Zrak mi pristal na mene výhercu a tým sa dostávam späť do reality. Výhercom je v skutočnosti môj šéf! Paradox paradoxov!

A mne neostáva iné než chodiť do práce a kupovať si naďalej losy. Ale snívať neprestanem.

 

Pavla Blahová, II. I odbor kozmetik


ČREPY

Kamil bol fešák na prvý pohľad. Celkom šikovný to bol chlapec, ale čo bolo na ňom výnimočné, bola jeho odvaha. V obci, v ktorej žil, ho niektorí občania považovali dokonca za hrdinu. Povrávalo sa a išli dokonca o ňom aj také klebety, že vraj je „rodina“ s nejakým Bohom. Teda, či to je pravda, sa z miestnych zdrojov nepodarilo zistiť, ale správal sa tak určite. Chodil po svete a rozdával radosť, kde sa len dalo.

A čo sa týka jeho odvahy, už v škôlke sa do každej, čo i len trošku riskantnej akcie, hrnul ako prvý. Niekedy sa ozaj zahrával so zdravým rozumom, keď liezol na stromy čo najvyššie, potápal sa v jazere čo najhlbšie, no, jednoducho, nemal zábrany a ničoho sa nebál. Takáto povaha pri troške šťastia má aj svoje výhody. Dosiahne veľmi rýchlo to, po čom zatúži – teda, keď to prežije a nestane sa nič zvláštne.

A tak sa raz aj stalo, že milý Kamil, vtedy ešte čiernovlasý šuhaj, asi v sedemnástich rokoch svojho života zažil niečo výnimočné.
Do dediny, do ešte menšej chalúpky, v akej sám býval, sa prisťahovalo pekné dievča menom Emanuela. Mala asi šestnásť rokov a vôbec nevyzerala ako ostatné dievčatá. Žiaden mejkap, ale dbala nato, aby vyzerala dobre. Učila sa veľmi poctivo - na samé jednotky a v škole nebola obľúbená aj preto, ako sa obliekala. Jej otec bol reverend v kostole a zakazoval svojej dcére randiť, v podstate sa stretávať s chlapcami.

Kamil sa napriek tomu nevzdával, a tak nakoniec otec ustúpil a dovolil jej stretávať sa s ním. Kamil sa nechcel sa do nej zamilovať, iba chcel niekoho, s kým by sa mohol rozprávať aj o tom, o čom sa hanbil povedať aj svojim najbližším. Ich veľké priateľstvo sršalo na ďaleké hony a bolo skutočne vidieť, že sa majú radi. Emanuela sa mu priznala so svojím tajomstvom, že vo svojej hlave počuje nejakú dobu divné hlasy, ktorým nerozumie. Kamil sa snažil zistiť, čo sa s ňou deje. Bohužiaľ, jediná možnosť bola, poslať ju do psychiatrickej liečebne. Tam je dobrá odborná pomoc. Kamil čakal dlhé mesiace, kým Emanuelu uvidí živú a zdravú.

Raz ráno, ustráchaný, čo sa s ňou deje, uvidel poštára, ako dáva do schránky obálku svetlofialovej farby. Bežal k schránke si to prečítať. V liste stálo, že si Emanuela od šialenstva siahla na život. Nechcel tomu veriť, lebo cítil, že Emanuela je stále nažive. Dostať sa do liečebne, kde sa vraj Emanuela zabila, bolo veľmi ťažké a pre niekoho nemožné. No nie pre Kamila.       

Odvážny Kamil urobil všetko preto, aby k nej mal prístup. A tak vzal svoj starý modrý džíp, ktorý mu dal dedko ešte pred smrťou a vybral sa za Emanuelou. Rozbil hlavnú elektrickú bránu a bežal za ňou. Hľadal ju po všetkých izbách, až prišiel k poslednej. Cez malé okienko videl, ako na nej robia pokus s gramofónom iného typu, na aký bol Kamil zvyknutý. Nechápal, čo sa deje. Vtrhol do izby, vzal ju na plecia a utekal, čo mu nohy stačili. Položil ju do džípu, no vtedy Emanuela neskutočne zakričala. Kamilovi začali krvácať uši. Nič nepomáhalo, pretože stále kričala viac a viac.

Vtom pribehol doktor, vzal netradičnú injekčnú striekačku a pichol jej ju do hlavy. Tekutina v danej striekačke mala husté zloženie. Emanuela naposledy vykríkla z plných síl a odpadla. Všetci sa báli, a najviac Kamil. Keď sa prebrala, Kamil sa od šťastia rozplakal. Objal ju a odišiel domov, pretože Emanuela musela ostať ešte na pozorovaní. O dva dni sa šiel za ňou pozrieť. Silno pršalo a cesty boli šmykľavé. Kamil jazdil rád rýchlo. V ten deň nečakal, že všetko, čo mal rád, pominie.

Odvážil sa prekonať svoj rekord v rýchlosti. Nešťastnou náhodou sa mu auto pošmyklo a Kamil sa aj s džípom prevrátil. Vo veľkej rýchlosti nedokázal ubrzdiť. Zostal v kóme. Emanuela za ním chodievala, aby vedela, kedy sa preberie. Trvalo dlhé týždne, keď sa zrazu Kamil v prítomnosti Emanuely zobudil. Otočil sa k nej a spýtal sa, kde je. Emanuela mu všetko porozprávala.

Kamil sa po rozhovore spýtal, kto je Emanuela a čo tu robí ...

 

Zuzana Poništiaková, II. I odbor pracovník marketingu


 

Novinky

Kontakt

  • Stredná odborná škola obchodu a služieb
    Ul. 17. novembra 2579
    022 01 Čadca

    sekretariat@sosca.sk
  • 00421/41/432 15 90

Fotogaléria